Exkluzívny ROZHOVOR s Borisom Štastným: Budúci primár nového urgentu porozprával aj o vyhrážkach a problémoch

Boris Šťastný(42) je pediater a lekár urgentnej medicíny. Aj keď prvých osem rokov života prežil v Prakovciach, ako hovorí, cíti sa byť Novovešťanom, keďže väčšinu života strávil práve v Spišskej. V spišskonovoveskej nemocnici pôsobí 18 rokov. Začínal na pediatrii, neskôr sa stal primárom na oddelení urgentnej medicíny. Okrem toho pracuje už 15 rokov ako záchranár a od 1.júna sa stane primárom na urgentnom príjme, ktoré ako jediné tohto druhu na Slovensku by malo byť dokončené koncom mája. Prečo si vybral práve takúto prácu, s čím sa počas svojej práce stretol, aj to ako vníma nové oddelenie, ktoré v nemocnici vznikne nám prezradil v rozhovore.

Prečo ste sa rozhodli študovať medicínu, pochádzate z lekárskej rodiny?

Vždy som inklinoval k humanitným odborom. Prihlášku som mal aj na prírodné vedy aj na medicínu. Prijali ma na obidve školy, ale ja som si vybral medicínu, lebo mám rád prácu s ľuďmi. V rodine nie je nikto lekár, pochádzam skôr z učiteľského prostredia.

Prečo ste si vybrali práve pediatriu?

Keď ja som končil, nebol až taký výber odborov. Tým nechcem povedať, že som sa stal pediatrom z donútenia, len z tých možností čo som mal mi bola pediatria najbližšia, lebo práca s deťmi mi bola blízka. Je to veľmi pekná aj keď ťažká práca.

Po skončení školy ste nastúpili na pediatrické oddelenie v Spišskej Novej Vsi. Spomínate si na svoju úplne prvú službu?

Samozrejme. Slúžime po jednom, takže som nemal nad sebou nikoho staršieho a skúsenejšieho. Do práce som išiel s obavami, strachom aj očakávaním. Našťastie sa počas mojej prvej služby nič závažné nestalo, takže som to zvládol ako potom už aj ďalšie služby.

Ako sa pediater dostane k práci záchranára?

No ja som sa k tomu dostal úplne náhodou. Na záchranke nemal kto slúžiť. Vždy ma aj na pediatri bavili najviac tie akútne stavy a intenzívna medicína a keďže v tom čase záchranná služba patrila pod nemocnicu vyšlo to tak, že aspoň jeden lekár z každého oddelenia musel slúžiť aj ako záchranár. Keďže bol nedostatok mužov, tak som sa rozhodol, že pôjdem ja.

Aká je podľa vás práca záchranára?

Je to ťažká práca. V strese, v rôznych poveternostných podmienkach. Práca s ľuďmi a ich príbuznými plus spolupráca s inými zložkami či riešenie kritických stavov. Je to nápor na psychiku, ale aj na fyzičku. No zároveň je to práca, ktorá ma dokonale napĺňa a mám ju rád.

S čím všetkým sa pri výjazdoch stretávate?

V dnešnej dobe sa stretávame s rôznymi typmi výjazdov. Od tých akútnych, ktorých je paradoxne menej, až po banálne. Časté sú zneužitia záchranky, aj keď možno nie úmyselné. Stáva sa, že niekto zavolá záchranku pre niekoho koho zbadá len z auta či balkóna a nepresvedčí sa, či ten dotyčný naozaj našu pomoc potrebuje. Potom vznikajú aj také prípady, že prídeme na miesto, kde už nikto nie je, lebo ten pre koho volali záchranku už odišiel, alebo ostane prekvapený, kto a prečo mu záchranku volal, keď on len oddychoval na trávniku.

Dá sa pri tejto práci odosobniť?

Odosobniť sa je nutnosť lekára. V danej chvíli treba uvažovať pragmaticky a emócie potlačiť, pretože by mohli limitovať vaše logické myslenie. V prvom rade je riešiť zdravotný stav pacienta, to emočno prichádza väčšinou až po zásahu. Najťažšie bojovať s emóciami je vtedy, keď je ohrozený život dieťaťa, alebo zásahy pri hromadných nešťastiach.

Ako lekár RZP pôsobíte 15 rok. Stalo sa vám, že ste sa aj vy pri zásahoch ocitli v ohrození?

Ja osobne som sa stretol našťastie len s verbálnymi vyhrážkami. To sa stáva bežne, najmä ak ide o pomoc v rôznych osadách na Spiši.

Čo je podľa vás na práci lekára najkrajšie?

Pocit, že ste niekomu pomohli. To je na nezaplatenie. Hlavne tie stavy, kedy vďaka nášmu zásahu dokážeme niekomu zachrániť život a ten sa vráti potom do svojho života v plnom zdraví.

Predsa lekár nie je všemohúci a nie všetko vyjde podľa želania. Ako sa vysporiadať s faktom, keď sa život človeka zachrániť nepodarí?

Stáva sa aj to. Zranenia či choroby pacientov sú rôzne a nie vždy sa dá aj rýchlou odbornou pomocou zachrániť ľudský život. Treba sa s tým vedieť vyrovnať. Akceptovať to čo sa stalo, samozrejme s vedomím, že som urobil všetko, čo sa dalo pre jeho záchranu.

Je niečo čo vám prekáža na tejto práci, s čím nie ste spokojný?

Celkový systém nášho zdravotníctva. Lekári musia byť často aj úradníkmi, čo zaberá veľa času. Určite všetci zdravotníci by boli radšej keby sa mohli plne venovať svojej práci, ktorou je pomoc pacientovi a nie papierom.

Aj keď práca lekára RZP je vážna, spomeniete si na nejaký kuriózny, alebo úsmevný zážitok?

O poriadne prekvapenie sa nám postarala jedna rodička. Pri prevoze do nemocnice začala rodiť v sanitke. Aj keď to nie je úplne nezvyčajné, no často sa to nestáva o to viac, že po narodení dieťaťa prišlo na svet ešte ďalšie, ktoré prekvapilo nie len nás, ale aj samotnú matku, ktorá nevedela, že čaká dvojičky.

Ako lekár pracujete už 18 rokov. Zmenil sa postoj , alebo správanie pacientov za tie roky?

Zmenil. Ľudia sú informovanejší z rôznych médií ako aj z internetu. Zmenila sa preto komunikácia s nimi. Napriek tomu, že tie informácie majú, keďže nie sú odborníci nevedia tieto informácie filtrovať. Niekedy dali viacej na lekárov, v dnešnej dobe ich musíte presviedčať respektíve usmerniť, lebo nie všetky informácie ktoré nájdu na internete sú správne.

Od 1.júna sa v nemocnici otvára nový urgent, ktorý budete mať pod palcom ako primár. Aké sú vaše pocity?

Myslím, že všetci sme plní očakávania. Bude to prvý urgent takéhoto typu na Slovensku, pokiaľ viem. Určite to bude prínos pre pacientov a uľahčenie práce záchranke. Pre nás lekárov to bude trošku zložitejšie, ale neobjavujeme Ameriku. Tento typ urgentov funguje všade inde vo svete, tak bude aj u nás.

Ako najradšej relaxujete?

Aj keď je toho času na oddych pomerne málo, každú voľnú chvíľu využívam na to aby som trávil čas s rodinou. Mám tri deti, takže sa venujem im a ich voľno časovým aktivitám. Okrem toho rád športujem. Už 18 rokov hrávam futsal a keď je možnosť, tak rád cestujem.

Je nejaké miesto v Spišskej, ktoré vám prirástlo k srdcu?

Vyrastal som na sídlisku Východ, takže to je taká moja domovská časť. Ale mám veľmi rád celú Spišskú. Som taký lokálpatriot. Naše mesto je veľmi pekné, cítim sa tu dobre a na Spišskú nedám dopustiť. Chcel by som tu prežiť celý život.

Máte zaujímavé priezvisko ste s ním aj stotožnený? Ste šťastný?

Priezvisko som si nevybral, zdedil som ho po otcovi, no musím povedať, že sa stretávam väčšinou s pozitívnymi ohlasmi. Mne osobne sa páči, som s ním spokojný. Či sa tak aj cítim, to je vec názoru na život a prístupu k nemu. Ja sa snažím žiť s optimizmom, aby som nerobil hanbu svojmu menu:)

Môže vás zaujímať:

• Najvyššia investícia v histórii nemocnice v Spišskej: Práce sú už v plnom prúde, aktuálne FOTKY priamo z miesta
• Lekár, ktorého v Spišskej pozná množstvo milovníkov zvierat: EXKLUZÍVNY rozhovor s veterinárom Korimom
• Skúsená lekárka, ktorú rodičom v Spišskej netreba zvlášť predstavovať: Vyspovedali sme pediatričku Máriu Kovalovú