Učiteľ, ktorý si získal nejedného študenta: Thomas Arthur Smith si zamiloval Spiš aj svoje povolanie

Narodil sa v Arkansase, vyrastal v New Yorku a študoval v Bostone. Rok študoval aj v Taliansku. Nakoniec však skončil v Spišskej Novej Vsi. Thomas Arthur Smith žije na Slovensku osem rokov a na gymnáziu na Javorovej učí štvrtý rok. Za tie štyri roky si ho študenti obľúbili a v našej ankete o najobľúbenej­šieho učiteľa gymnázia mu pridelili tretiu priečku. Čím si študentov získal aj to, ako sa mu na Spiši páči, prezradil v rozhovore pre náš portál.

Prečo si si vybral toto povolanie?

Odmalička som rád kreslil a maľoval. Neskôr ma inšpiroval aj môj profesor umenia kultúry. Jeho hodiny boli tak skvelé, že som sa rozhodol, že aj ja chcem ísť týmto smerom.

Pochádzaš z učiteľskej rodiny?

Áno otec učil hru na husle a mama učila na škole hudobnú výchovu. No rozhodnutie byť učiteľom najviac ovplyvnil môj spomínaný profesor.

Ako si sa vlastne dostal na Slovensko a aký predmet učíš na gymnáziu?

Zoznámil som sa s krásnou Smižančankou, ktorá bola v Amerike na výmennom pobyte. Učil som ju maľovať. Štyri roky sme bývali v Bostone a potom sme sa presťahovali na Slovensko. Učím konverzačný kurz v angličtine a umenie kultúry.

Ako si spomínaš na svoje začiatky učiteľa? Je rozdiel učiť na Slovensku či v Amerike?

Začiatky boli úplne v pohode. V podstate je to jedno, kde učiteľ učí. Keď sú žiaci slušní a tak je to tá najľahšia práca na svete. Moje povolanie je zároveň mojím koníčkom. Bohužiaľ všade či už na Slovensku, alebo v Amerike, sa nájdu aj drzí študenti a vtedy som z toho nešťastný.

Vedel si po slovensky, keď si sem prišiel?

Trošku. Manželka ma učila, tak som sa učil popri nej. Prvé dve vety, ktoré som sa naučil a sú podľa mňa najdôležitejšie, keď sa chceš učiť cudzí jazyk sú „Ako sa to povie a Čo to znamená“.

Čiže si nechodil na lekcie slovenského jazyka?

Nie, ale dodnes neviem dobre po slovensky. No študenti sú skvelí učitelia, keď spravím chybu, hneď ma opravia.

Čo je podľa teba na povolaní učiteľa najkrajšie?

Každý deň je pre mňa výzva. Každý deň sa rozprávam s mladými ľuďmi, ktorí sú zvedaví a hladní po informáciách.

Naopak čo považuješ za najťažšie?

Najťažšie, respektíve náročné na čas je pre mňa to, že na predmet, ktorý učím nie sú žiadne knihy. Všetky materiály si musím pripraviť, takže tá príprava na hodiny je niekedy časovo náročná. Stáva sa, že musím vstávať aj o štvrtej ráno, aby som sa pripravil na hodinu.

Je ťažké v dnešnej dobe študentov zaujať?

Áno je. Treba nájsť pre nich motiváciu, aby mali radi predmet a niečo si z neho aj zapamätali. Žiaci majú poväčšine krátku pamäť. Hlavným mojím cieľom je, aby študenti považovali môj predmet za dôležitý. Pre mňa je deprimujúce, keď žiak povie, že to čo učím nie je pre neho potrebné.

Vyviedli ti už niečo?

Ani nie. Vždy keď sa pripravujú na imatrikuly, tak zapájajú do tých srandičiek aj učiteľov, no ja sa vždy skryjem. (smiech) Ale musím povedať, že žiaci na Javorke sú výborní a majú záujem o učenie.

Takže sa ti nestalo, že by ťa doslova vytočili?

Mojou zásadou v tomto povolaní je rada od mojich starších kolegov. Trpezlivosť a tolerancia je to čo funguje. Aj keď ťa študent nahnevá, nemá význam sa hnevať. Ty si jediný dospelý, ktorý vie, ako to je, ale oni držia spolu. A načo sa hnevať, keď sa musíš k nim vrátiť aj na druhý deň. Učiteľ musí mať so žiakom dobrý vzťah, bez toho sa učiť nedá. Kolegovia vždy vraveli – netreba sa nechať vytočiť, treba len zhlboka dýchať a ono to prejde.

Čo sa ti v Spišskej najviac páči?

Všetko. Mám veľmi rád hory a keďže maľujem, čerpám inšpiráciu v Slovenskom raji, ale aj priamo v Spišskej na námestí. Celkovo sa mi páči celý Spiš a samozrejme aj Vysoké Tatry.

Ako relaxuješ?

Keď je čas tak rád maľujem, cestujem a samozrejme sa venujem rodine a môjmu synovi.

Je nejaký rozdiel medzi strednou školou na Slovensku a v Amerike?

V Amerike sú stredné školy, ktoré majú aj 2000 študentov a nie je to dobré. Nemáš šancu, tak spoznať všetkých ľudí ani ako učiteľ a ani žiaci medzi sebou navzájom. Američania si vyberajú strednú školu podľa toho, kam ide školský autobus. Mám pocit, že k štúdiu sú ľahostajnejší. Na Slovensku prevláda taký rodinný typ škôl. Školy sú menšie, študenti pozornejší. V menšej škole saj všetci poznajú, ako ďalšou výhodou je aj to, že menšie školy sa ľahšie ovládajú a sú tam menšie problémy.

Je niečo čo ti v slovenských školách chýba?

Určite mi chýba školská knižnica s dozorom čo je v Amerike normálne. Študenti by tam mohli študovať v čase, keď majú napríklad voľnú hodinu a neposedávať po chodbách školy. Ďalej čo ma na Slovensku prekvapilo, že školy nemajú svoju zdravotnú sestru, alebo lekára. Stretávam sa s tým, že študent tvrdí, že je chorý, ale ako mám vedieť, či je to naozaj tak? Pustím ho domov a čo keď sa niečo stane. Nemôžem predsa pustiť chorého študenta samého a samozrejme niekedy sa vyskytne na škole aj nejaký vážny zdravotný problém, ktorý treba riešiť okamžite.

Študenti ťa označili za obľúbeného učiteľa, čo ty na to?

Každý učiteľ musí nájsť svoju osobnosť, svoj štýl učenia. Niekto sa správa viac rodičovsky, ja sa snažím byť kamarátom. Nemôžem byť prísny, lebo na mojich žiakov to neplatí. Keď kričia muži väčšinou majú deti rešpekt, keď kričím ja, študenti sa smejú. Kričať síce viem, ale nechcem, nefunguje to. Skôr sa ich snažím zaujať učivom a nejakým vtipom.

Aké máš plány do budúcna? Chceš ostať na Slovensku?

Samozrejme. Jediný problém sú moji rodičia. Majú viac ako 70 rokov a potrebujú opateru. Ináč ma okrem rodičov naspäť nič neláka. Je to krásna krajina, ale nemusím tam žiť. Je tam vysoká kriminalita, viac agresívni ľudia. Na Slovensku je život pokojnejší a normálnejší. Je to môj domov.

Čítajte tiež:

• Študenti a študentky rozhodli: Toto je najobľúbenejší učiteľ gymnázia na Javorovej
• Známa učiteľka gymnázia Ružena Kormošová: Študenti sú iní, ako kedysi…
• Rozhovor s riaditeľom gymnázia v Spišskej: Dnes sa na študenta nesmiete ani krivo pozrieť
• Známa učiteľka gymnázia Gabriela Zahurancová: Moje začiatky boli ťažké, stres mám ešte stále

Foto: archív T.A. Smith