Rozhovor s riaditeľom gymnázia v Spišskej: Dnes sa na študenta nesmiete ani krivo pozrieť

Okrem toho, že ste riaditeľom školy aj učíte?

Áno. Učím telesnú výchovu tri hodiny týždenne. Popri práci riaditeľa sú však aj tie tri hodiny niekedy veľa. Priznám sa, že sa mi už stalo, že som na hodinu kvôli iným povinnostiam úplne zabudol.

Koľko rokov učíte?

Učím od roku 1986. Začínal som na strojníckej terajšej technickej akadémii, kde som učil telesnú výchovu a ruský jazyk. V roku 1997 som začal učil na gymnáziu na Školskej, kde som dodnes. No siedmy rok už ako riaditeľ.

Prečo ste si vybral práve toto povolanie?

Odmalička som inklinoval k športu a mal som na základnej škole dobrého telocvikára. Bol to taký atletický nadšenec. Páčila sa mi jeho práca, ako aj prístup k nám.

Čiže byť učiteľom vás inšpiroval váš telocvikár? V rodine ste učiteľa nemali?

Áno, dá sa povedať, že môj telocvikár bol môj vzor. V rodine sme učiteľa nemali, dokonca ani moje deti nešli týmto smerom, ale okrem mňa máme v rodine ešte jednu učiteľku. Moja manželka je riaditeľka materskej školy.

Vravíte, že od mala ste inklinoval k športu. Prečo ste teda nešiel dráhou športovca?

Ja som bol športovec a celý život som zviazaný so športom. Za školu som hrával hádzanú, volejbal, basketbal, hokej či futbal. V športoch som bol všestranne vyťažený. V podstate futbal ma priviedol k tomu, že od mojich dvadsiatich rokov som začal pôsobiť ako aktívny rozhodca od tých najnižších až po ten vrchol. Sedem rokov som bol na FIFA listine ako medzinárodný rozhodca. Aj keď som ako aktívny rozhodca skončil, stále som futbalový delegát.

Takže ste mali v podstate dve povolania. Boli ste učiteľ aj rozhodca.

Áno, dá sa povedať, že z koníčka sa stalo druhé zamestnanie. Keď som vedel, že ako športovec už nedosiahnem vyššie ciele, rozhodol som sa pôsobiť ako rozhodca. Robil som to 26 rokov. 15 rokov som rozhodoval najvyššiu slovenskú súťaž a ako som spomínal, sedem rokov som pôsobil ako medzinárodný rozhodca. Samozrejme popri tom som učil, ale veľakrát mi to dávalo zabrať.

Ako rozhodca ste toho asi veľa precestoval… Kde všade ste bol rozhodovať futbalové zápasy?

Pochodil som celú Európu. Bol som rozhodcom finále majstrovstiev Európy do 21 rokov v Barcelone medzi Francúzskom a Škótskom. Rozhodoval som v Kyjeve pred 80 000 divákmi zápas medzi Ukrajinou a Albánskom. Bol som rozhodcom v Londýne, Hamburgu, v Miláne, mám za sebou 50 medzinárodných stretnutí.

Futbalový rozhodca sa stretáva aj s nesúhlasom fanúšikov. Mali ste aj negatívne skúsenosti?

Samozrejme, pri takom množstve zápasov sa človek niekedy aj nechtiac dostane do problémov, pretože fanúšikovia na celom svete sú rovnakí. Sú veľmi subjektívni a citliví na svoje mužstvo. Pokrikujú, pískajú, ale na medzinárodných stretnutiach je troška vyššia kultúra ako bežne.

Ako rozhodca ste museli ovládať aj reč. Aké jazyky ovládate?

No nie je to len o jazykoch. Rozhodca musí spĺňať kritéria po fyzickej, mentálnej ,ale aj jazykovej stránke. Mal by byť kompletne vybavený na to, aby zvládol futbalové stretnutie pred 80 000 divákmi, čo nie je vždy jednoduché. Vyštudoval som ruštinu, hovorím po anglicky a nemecky.

Vravíte, že ste rozhodoval zápas pred 80 000 divákmi. Čo je ťažšie? Rozhodovať zápas, alebo viesť gymnázium?

Aj rozhodovať futbalový zápas aj riadiť školu je nesmierne zodpovedné a náročné. Vyžaduje si to stopercentný prístup. Takže čo je ťažšie sa nedá povedať.

Čo vás na práci pedagóga baví najviac?

Mladí ľudia a práca s nimi. Študenti ma načerpajú svojou energiou a pozitivitou. Myslím si, že dobrý učiteľ je zväčša ten, kto má rád deti. A možno to bude znieť, ako klišé, ale ja mám rád mladú generáciu.

Keby ste mali porovnať študentov, keď ste začínali a teraz?

Študenti boli beťári aj vtedy a sú aj teraz. Vedia povymýšľať rôzne metódy, ako sa uliať či si niečo uľahčiť , poprípade podviesť učiteľa. Niekedy bol na disciplínu kladený väčší dôraz a nezasahovali do toho v takej miere rodičia. Niekedy stačila obrazne povedaná jedna výchovná a mládež sa upokojila oveľa rýchlejšie. Dnes sa na študenta nesmiete ani krivo pozrieť.

Sú žiaci inteligentnejší či šikovnejší v dnešnej dobe?

Nedá sa to porovnať. Dnešná mládež je určite vďaka technickému pokroku ďalej ako vtedy. Ale myslím si, že dnešnej mládeži ten technický rozmach v niektorých smeroch aj škodí a brzdí ich v takej kreativite, ktorá bolo príznačná pre tú dobu. Deti niekedy boli viac samostatné a viac chceli.

Určite máte aj nejaký pekný zážitok?

Pekných zážitkov je strašne veľa. Za tých v podstate už 30 rokov som so žiakmi absolvoval množstvo lyžiarskych zájazdov, braneckých kurzov, letných brigád a výletov. Vypichnúť len jeden by bolo veľmi ťažké.

A spomeniete si na niečo, kedy ste prežíval najväčšie emócie?

Moje najväčšie emócie sa spájajú s maturovaním a odchodom mojej úplne prvej triedy, kde som bol triedny. Bolo to v roku 1992 a pri rozlúčke sme plakali všetci. Dodnes mám však s nimi veľmi dobrý vzťah. Radi sa stretávame, telefonujeme si, vzniklo medzi nami také nefalšované priateľstvo.

Aký je váš názor ako dlhoročného pedagóga na školstvo?

Nie každý, kto chodil do školy, školstvu rozumie. My sme na Slovensku špecifický tým, že každý sa vyzná do politiky a do školstva – čo nie je pravda. Živým dôkazom sú všetky tie nesystémové zmeny v školstve, ktoré nás dostali do situácie, v ktorej sa dnešné školstvo nachádza. Mne v našom školstve chýba systém, usporiadanosť a nejaká motivačná sféra.

Ako riaditeľ gymnázia oddychuje?

Doma na záhrade. A hlavne pri varení. Varím rád a všetko čo je niekedy aj na škodu, lebo moja záľuba sa odzrkadľuje aj na mojej postave. :)

Foto: archív JK