JAB Rôzne

Žena, ktorá pozná psychické problémy Novovešťanov: Ľudí príde niekedy až toľko, že som v práci do večera

Pracuje v ambulancii klinickej psychológie v Spišskej Novej Vsi. A pozná naše problémy. Je fascinová všetkým, čo je v ľuďoch a vraví, že do zdravotníctva patrí od mala. Prečítajte si rozhovor so psychologičkou Máriou-Luciou Gažiovou.

Ilustračný obrázok k článku Žena, ktorá pozná psychické problémy Novovešťanov: Ľudí príde niekedy až toľko, že som v práci do večera
Zdroj: Dnes24.sk

Prečo ste sa rozhodli študovať psychológiu?

Vyrastala som v lekárskej rodine a od malička som cítila, že patrím do zdravotníctva. Psychológiu som sa rozhodla študovať preto, lebo som chcela pomáhať ľuďom, ale nechcela som robiť výkony, ktoré sú vyložene medicínskeho charakteru, ako chirurg a podobne.

Ako dlho sa svojmu oboru venujete?

Dlho. Od roku 1979.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Reálne si uvedomiť vlastné kompetencie. Práca psychológa je náročná a ľudská psychika neobsiahnuteľná. Každý človek vstúpi, ako originál a psychológ sa ho snaží, len skromne sprevádzať. Praxou však prídete na veľa vecí. Nechcem to romantizovať, ale za tie roky praxe som fascinovaná, čo všetko v tých ľuďoch je.

Čo by ste robili, ak by ste neboli psychologičkou?

Asi speváčkou (smiech). Okrem zdravotníctva som od mala inklinovala k hudbe. Hrávala som na husle. Ako 14-ročná som mala svoju kapelu, v ktorej som spievala. Vyhrávala som rôzne súťaže a vychodila som základnú umeleckú školu.

Prečo ste teda nešli týmto smerom?

Pretože mňa síce bavilo spievať, ale v tej dobe neboli dôstojné podmienky pre kariéru speváčky. Keďže to boli 70– te roky, mohli sme spievať len samé budovateľské pesničky, a to ma nebavilo. No zaspievala som si popri štúdiu medicíny aj s Janou Kociánovou a inými vtedy známymi hudobnými telesami.

Čo považujete za najkrajšiu vec na práci psychológa?

Je príjemné vidieť ľudí, ktorí sa vrátili naspäť do bežného života. Stane sa, že mnohí aj po rokoch poďakujú za pomoc. Mám pred očami ľudí, ktorí trpeli rôznymi depresiami a dnes žijú a fungujú vďaka našim stretnutiam. Najkrajšie je, keď ľudia napriek všetkému naštartujú svoj život nanovo.

Ako by ste zhodnotili psychickú odolnosť Novovešťanov, ktorí vás navštevujú?

Myslím si, že ľudia na východe Slovenska samozrejme aj v Spišskej sú výnimoční. Cítim na ľuďoch, že sú relatívne skromní a vysoko životaschopní. Ja som hrdá, že patrím k východniarom, pretože je tu vysoká koncentrácia tvorivosti a máme čo prezentovať nie len sebe, ale aj svetu.

Máte pocit, že v porovnaní s minulosťou viac ľudí vyhľadáva vašu pomoc ?

Určite. Niekedy, keď som začínala v lôžkových zariadeniach, som mala jedného pacienta na deň. Väčšinou to bolo po odporučení psychiatrom. Teraz mám za deň minimálne päť ľudí a niekedy je to tak, že som tu až do večera.

Chodia k vám pacienti zo Spišskej aj širokého okolia. Myslíte si, že ľudia majú stále predsudky spojené s návštevou psychológa?

Bohužiaľ áno. Veľakrát sem príde klient aj z iného mesta len preto, aby ho náhodou nevidel sused, že navštívil psychológa.

Čo najviac trápi ľudí v dnešnej dobe?

K najvyšším sociálnym potrebám patrí potreba realizovať sa. Človek, ktorý je nezamestnaný je frustrovaný. Každý má nejaké vzdelanie, skúsenosti, chce sa realizovať – mať pocit zmysluplnosti. Keď toto nie je, tak človek prepadá do polohy sťažovať sa a nič nerobiť a potom prichádzajú rôzne druhy depresií.

Kedy by ste teda odporučili vyhľadať pomoc psychológa?

Dávno predtým, ako reálne treba.

Čo to v praxi znamená?

Ľudia by sa mali naučiť vnímať psychológa ako partnera na rozhovor. Vyhľadať ho aj vtedy, keď im je dobre. Je už takým zvykom, že k lekárovi sa chodí iba vtedy, keď je už problém, no čím dlhšie sa problém buduje, tým dlhšie trvá, kým sa odstráni. Psychológ vie klienta aj posunúť ďalej v živote, poradiť mu, ako môže zveľadiť či vylepšiť svoj život – svoju psychiku. Horná hranica možností mať sa lepšie neexistuje.

Patrí k vašej práci aj dávka stresu? Ak áno, ako proti nemu bojujete?

Najväčší stres vzniká z časovej tiesne a z nárokov na komplikovanú administratívu . Ja mám, ale to šťastie, že v povahe mám schopnosť sa veľmi rýchlo regenerovať.

Nemáte problém odosobniť sa? Dá sa to vôbec?

Psychológ sa musí odosobniť, inak by nemohol pacientovi pomôcť. Sú situácie, keď aj psychológ má problém udržať svoje city, ale zásada je taká, že psychológ má pomáhať, nie s pacientom plakať.

Čo najradšej robíte, keď „nerobíte“, čiže keď nepracujete?

Keď mám príležitosť plávam. Mám rada jednoduché veci, napríklad prechádzku popri Hornáde. A úžasným relaxom je pre mňa aj cesta vlakom. Keďže pracovne cestujem po Slovensku a aj mimo republiky, veľmi rada využívam tento dopravný prostriedok. Dopravím sa na určené miesto a ešte si aj oddýchnem.

Čítajte tiež:

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie