Ilustračný obrázok k článku Známy horolezec zo Spišskej Mišo Sabovčík o svojej poslednej ceste: Patagónia je snom mnohých horolezcov
Zdroj: Dnes24.sk

Známy horolezec zo Spišskej Mišo Sabovčík o svojej poslednej ceste: Patagónia je snom mnohých horolezcov

Keď sa stane niečo zlé tak sa hovorí, že ste boli na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Pre horolezca zo Spišskej a jeho dvoch kamarátov to platí opačne. Oni boli v Patagónii v správnom čase.

JAB Rôzne
JAB Rôzne

Známy horolezec zo Spišskej Mišo Sabovčík o svojej poslednej ceste: Patagónia je snom mnohých horolezcov

Keď sa stane niečo zlé tak sa hovorí, že ste boli na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Pre horolezca zo Spišskej a jeho dvoch kamarátov to platí opačne. Oni boli v Patagónii v správnom čase.

Ilustračný obrázok k článku Známy horolezec zo Spišskej Mišo Sabovčík o svojej poslednej ceste: Patagónia je snom mnohých horolezcov
Zdroj: Dnes24.sk

Ako povedal pre náš portál horolezec Michal Sabovčík zo Spišskej Novej Vsi Patagónia je snom mnohých horolezcov. Podľa jeho slov je to krásny kút sveta, kde sú nádherné hory. No Patagónia je známa aj svojim šialeným počasím. „Nie každému sa podarí vyliezť aj na nejaký vrchol. Poznám horolezcov, ktorí tam boli aj päť krát a pre zlé počasie vôbec neliezli,“ ozrejmil Michal.

Prví Slováci na Cerro Torre

Našťastie toto nebol prípad jeho a jeho dvoch kamarátov Jána Smoleňa a Stana Filkora. „My sme vystihli dve periódy pekného počasia. Na najvyšší vrchol Patagónie Fitz Roy sa nám síce kvôli počasiu a zlým podmienkam v stene na lezenie vyliezť nepodarilo no podarilo sa nám niečo iné čo v nás zanechalo silný zážitok,“ skonštatoval horolezec.

Ako prvým Slovákom sa im podarilo zdolať vrchol Cerrro Torre 3133 metrov nad morom. Pre horolezcov je známy, ako jeden z najťažších vrcholov na svete. „Vyzerá ako ihla na vrchu so snehovou čiapkou,“ opísal Mišo s tým, že keď sa im to podarilo tak to bol dobrý pocit a silný zážitok.

Denník horolezca

Okrem Cerro Torre zdolali chlapci aj ďalšiu stenu a dostali sa na vrchol Poincenot. Presný opis cesty aj s komentárom zaznamenal jeden z horolezcov.

  • 7. 1- šlapeme v krásnom počasí pod stenu Fitz Roy do tábora Paso Superior. Z mestečka El Chalten to je 16 km a 1600 m prevýšenie. Slnko nekompromisne páli, ľadovec je pekne na kašu, vietor total nula a my sme trochu nesvoji, lebo pekne malo byť až zajtra. Dnes má byť zamračené a dosť nepríjemne fučať, čo by ale na nástup nemalo až tak vadiť. Má byť pekne iba jeden deň tak chceme vyliezť na Poincenot a cestou napozerať našu vytipovanú novú líniu na Fitz Roy.
  • 8. 1- v noci začína snežiť a fučať… Ráno vyliezame z našej snežnej jaskyne, ktorú sme na rýchlo vykopali ešte včera večer. Je pekne hnusne, chlapcom tá predpoveď nejako nevyšla! Keď už sme tu, tak to aspoň skúsime a pri najhoršom napozeráme tú novú linku… Asi desať minút od nástupu na Poincenot sme to v totálnej hmle, vetre a daždi otočili! Napozerali sme veľký prd! Po svojich ešte nezafúkaných stopách sme trafili späť do Pasa, nechali tam časť materiálu a večer sa zase pekne vrátili do Chaltenu.
  • 18.1 – sme späť v Paso Superior s ďalšími asi šiestimi lezeckými dvojicami, čo je dobré znamenie. Predpoveď na najbližšie tri dni je vynikajúca! Konečne pozeráme do našej vytipovanej línie a nestačíme sa diviť… línia je na skale namaľovaná! Namiesto tutových komínov v obrovskom kúte pozeráme na čiernu čadičovú žilu, ktorá pretína Fitz Roy od zeme až na vrchol…
  • 18. 1- večer nastupujeme do steny… Volíme náhradný plán, cestu Casarotto 1250 m, 65°, 6c. Hneď na nástupe nás zastaví asi desať metrov vysoký a previsnutý odtrh. Namiesto pohodového 60° snehu, vyberáme materiál a obliezame odtrh zľava prstovou trhlinou za A2. Nasledujúcich 300 metrov mixu lezieme potme celú noc a do sedla Col del Bloque Empotrado, kde začína skalné lezenie v pilieri Goretta, doliezame až s prvými lúčmi slnka.
  • 19.1 – tu dávame asi dve/tri hodinky oraz a zase pokračujeme, teraz už v čisto skalnom, špárovom lezení. Po štyroch dĺžkach k nám prizlaňujú dvaja nemeckí rýchlici Michael a Sebastian, ktorí liezli asi štyri dĺžky pred nami a hovoria… ďalej to nejde! Špáry sú plné ľadu! Šlo by to vyhákovať po frendoch tak, že si cepínom vysekáš ľad zo špáry, založíš frenda a posunieš sa ďalej, vysekáš miesto na ďalšieho frenda a posunieš sa ďalej… Predstava, že takto lezieme nasledujúcich 600 metrov … nie, tak to fakt nie, to už snáď nie je ani lezenie… Čakáme do večera nech mix pod nami trochu zatuhne, prestanú tam padať snehové a kamenné lavíny a pekne sklamaní zlaňujeme dole. V stane sme až niekedy pred polnocou…
  • 20. 1 – konečne je krásne a my musíme dať rest, lebo sme pekne na kašu… cez deň spíme… nastavujeme ale budík na 02:00 ráno…
  • 21. 1 – o 03:27 sa v trhline pod nástupom cesty Whillans-Cochrane 550 m, 70° M4, 5+ na Poincenot naväzujeme na lano. V sprievodcovi sa píše… This is a remarkably varied and scenic alpine route. The crux pitch is a short mixed section at the end of the ramp (50 m, 5 80°). From there easy rock (4 – 5+) leads to the summit. Tak sa riadime podľa sprievodcu, užívame si super počasie a podmienky, no a pred obedom sa na vrchole vytešujeme z našej prvej patagónskej cesty! Užívame si vrchol a neskutočnú scenériu okolo nás… Poobede začína pofukovať, tak balíme fidlátka a valíme dole…
  • 26. 1 – ráno sedíme na korbe uháňajúceho džípu, všade dookola je prach z nespevnenej štrkovej cesty… v batohoch máme jedlo na šesť dní a zase ten lezecký matroš… Vystupujeme pri moste, čo križuje rieku Rio Eléctrico a pred sebou máme 35 km bohapustého šlapania lesom, kamennými pustinami, suťoviskami a ľadovcom. Ešte som zabudol na brodenie rieky, traverzovanie vodopádu, preliezanie skalných brál a šlapanie tak v 45° snehu… Slušný nástup!
  • Po dvoch dňoch rozkladáme večer stany v malom sedle pod nástupom cesty Ragni 600 m, 90° M4 na Cerro Torre a nastavujeme budík na 02:00. Hneď vedľa nás majú stan aj naši starí známi rýchlici Michael a Sebastian. Za pár dní už ideme domov, tak dúfam, že predpoveď dopadne a zajtra bude pekne, lebo potom sa to má zase pokaziť… vietor, sneh a dážď.
  • 28. 1 – o druhej zvoní budík tak vykukneme zo stanu… hmla, že ledva vidím vedľajší stan a hore brutálne hučí vietor! Počkáme! Ok! Nakoniec vyrážame asi až okolo pol piatej, ale dobre sme spravili. Hmla pomaly slabne a vietor sa krásne ukľudnil…

Opísať túto cestu, to lezenie, tie pocity, ktoré tam človek zažíva, to proste nejde. Aspoň ja to neviem. Liezli sme krásne zľadovatelé platne, strmé až 85° snehy, kde sa hrabeš až po lakte v snehu ako cukor a proste nezaistíš, ľahké mixové pasáže, ťažké vyľadnené komíny, neskutočne nádherné 90° ľady a na vrchol sme preliezli cez snehový komín, čo tam vytvorila víchrica… Proste neskutočné!

Fotky z Patagónie si môžete pozrieť v našej fotogalérii. Už čoskoro vám prinesieme rozhovor s Michalom Sabovčíkom o tom, aké boli jeho začiatky a nie len o tom…

Čítajte tiež:

Foto: archív horolezcov

Patagónia: Michal Sabovčík s kamarátmi, ako prví Slováci na Cerro Tore
17
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín