Známy horolezec zo Spišskej Michal Sabovčík: Prvé horolezecké mačky skrýval pod posteľou
Michala Sabovčíka zo Spišskej Novej Vsi netreba ľuďom v Spišskej zvlášť predstavovať. V jeho 28 rokoch pochodil a zdolal vrcholy v rôznych kútoch sveta. Rozprávať sa s ním je naozaj o čom.
Horolezectvo respektíve alpinizmus vo vysokých horách učaroval Mišovi Sabovčíkovi, rodákovi zo Spišskej Novej Vsi, už v štrnástich rokoch. Ako povedal pre náš portál, turistiku mal rád od mala, ale pri pohľade na Tomášovský výhľad ho zlákali nielen prechádzky prírodou. Na našom portáli sme ho predstavili už aj ako hrdinu, ktorý po silvestrovskom ohňostroji s kamarátom zachránil zatúlaného psíka zo Slovenského raja.
Rodičom to tajil
Ako sa k horolezectvu vlastne dostal? Podľa jeho slov všetko začalo na Tomášovskom výhľade, kde videl partiu chalanov, ktorí tam liezli a chcel si to tiež vyskúšať. „Keď som prvýkrát zlaňoval a visel som v lane už vtedy som cítil, že toto je cesta ktorou chcem ísť,“ priznal Michal s tým, že od tohto zážitku trávil na Tomašáku každý víkend aj s chalanmi, ktorí ho zaúčali do umenia lezenia.
Ako priznal, koníček síce mal, ale rodičom o tom nepovedal. „Rodičia o tom zo začiatku vôbec nevedeli. Dokonca už aj keď som si kúpil svoje prvé horolezecké mačky a prvé veci na istenie, tak som ich skrýval pod posteľou,“ dodal so smiechom. Po roku sa im priznal kam chodí a aj keď podľa jeho slov mama nadšená veľmi nebola, bola rada, že sa venuje športu a nechodí po krčmách.
Koníček či profesia?
Nás zaujímalo, či sa dá horelezectvom na Slovensku aj uživiť, alebo či musí chodiť do práce, ako mnoho ďalších? „V zahraničí je to bežné, že lezci majú svojich sponzorov a živia sa tým. Na Slovensku je to ťažšie, ale už sa nájde pár horolezcov, čo žijú len z toho. Ja som bol tri roky v reprezentácii Slovenska, ale teraz už nie som, lebo som mal úraz, tak som toho veľa nepoliezol,“ vysvetľuje Michal a dodáva, že má aj inú prácu, ktorá ho živí.
Aj napriek poslednému zraneniu – zlomenej ruke, ktorú si zlomil pri úplne inom športe, mladý lezec má už za sebou rôzne výpravy. Posledná mimo Slovenska bola v Patagónii, ale ako hovorí v Tatrách sa snaží byť čo najčastejšie. Už ako 21– ročný sa zúčastnil na expedícii v Kirgizstane, kde zdolal 7495 metrov vysoký Pamír. Nasledovalo Rusko, Pakistan a pre jeho spolulezca a rodáka zo Spišskej osudné Alpy, kde v priebehu 16 dní vyliezli na tri najväčšie severné alpské steny. Posledná expedícia viedla do Patagónie, kde ako prví Slováci vyliezli na Cerro Torre jeden z najťažších vrcholov sveta.
Neodradili ho ani úrazy
Ako Michal prezradil, konkrétne ciele nemá. „Rád cestujem a spoznávam nových ľudí, tak chcem ísť všade tam, kde som ešte nebol,“ povedal. Predsa len, lezenie na skalách môže byť aj nebezpečné. Nemá horolezec strach? ,,Ja si myslím, že každý horolezec musí mať strach, bez strachu ani nemôže byť niekto horolezcom,“ doplnil Michal. No ako jedným dychom dodáva, pocit po zdolaní vrcholu je neopísateľný. Je to podľa neho neskutočná sloboda a životný štýl.
Aj keď ani jemu sa úrazy nevyhli, od lezenia ho to neodradilo. „Lezenie je v podstate bezpečné. Vždy sa istíme s kolegom lanom, a ešte je istenie aj medzi nami. No stalo sa , že sa mi odtrhol chyt a vypadol som do lana. Bolo to rýchle, takže som si to ani neuvedomil, ale mal som prasknutý krčný stavec,“ prezradil. No ako priznal, každý úraz sa vylieči a jeho to láka naspäť s tým, že sa snaží dávať si väčší pozor.
Najhorší zážitok – smrť kamaráta
Úrazy sú však jedna vec a smrť kamaráta druhá. Mišo mal bohužiaľ počas svojho lezenia už aj takúto skúsenosť. „ Stalo sa to v Alpách pri zostupe jednej z najťažších stien. Bohužiaľ Jano Čech tú cestu už nedokončil a nešťastne zahynul.“ Ako priznal, bol to jeho najhorší zážitok a smrť kamaráta ho na chvíľu od lezenia aj odradila. No po určitom čase sa opäť vrátil tam, kde ho najviac ťahá a spolu s kamarátom sa podujali v Tatrách na prvovýstup, ktorý venovali ich zosnulému kamarátovi.
Zaujímalo nás, či Michal má aj nejaký vzor. „Konkrétny vzor nemám, ale obdivujem všetkých, čo niečo dokážu. Boli takí horolezci, ktorých som obdivoval, keď som začínal liezť , ale za tých pár rokov som sa vypracoval do štádia, že chodím na expedície s nimi, čo považujem za môj veľký úspech,“ dodáva s úsmevom Michal Sabovčík.
Foto: archív Michal Sabovčík