Známa učiteľka gymnázia Ružena Kormošová: Študenti sú iní, ako kedysi...

Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie?

Pôvodne som chcela byť právničkou, ale história mi bola bližšia srdcu, tak som si vybrala kombináciu dejepis a ruský jazyk.

Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Nie, vyrastala som v prostredí, kde skôr bola taká typicky spišská tradícia baníctva.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Po ukončení filozofickej fakulty v Prešove som nastúpila do Spišskej Novej Vsi na nábytkárske učilište, kde som učila ruský jazyk. Boli to väčšinou chlapci a ja som ich chcela naučiť čo najviac, tak som bola veľmi prísna. Veľmi ich to však nebavilo a bolo to dosť náročné. Ale prežila som s nimi aj stužkovú a pekné chvíle. No neučila som tam dlho. Vrátila som sa na svoje gymnázium.

Ak tomu rozumiem, vy ste na tomto gymnáziu študovali a neskôr ste sa sem už vrátili ako učiteľka. Aký to bol pocit?

Áno, presne tak. Ak mám byť úprimná, mala som trošku bariéru, že moji profesori sa stali mojimi kolegami. Po pol roku pôsobenia na škole však prišla za mnou moja bývalá triedna a potykala si so mnou. Bariéra sa potom zlomila. A aj keď som mala k svojim profesorom úctu za to, čo ma naučili, cítila som sa lepšie.

Ako teraz vy prijímate nových kolegov medzi seba?

Zaujímavosťou je, že naša učiteľka dejepisu okrem toho, že je mojou kolegyňou, je aj mojou bývalou žiačkou. Keď sem nastúpila, spravila som to isté, čo na začiatku môjho pôsobenia na škole i moja triedna. Potykala som si s ňou.

Potykať si s kolegyňou je v podstate bežné. Stalo sa vám, že ste si potykali aj so svojimi študentmi?

Moje tykanie nastalo s mojou prvou gymnaziálnou triedou, ale až po desiatich rokoch, keď sme mali stretnutie. Naše priateľstvo však trvá dodnes.

Čo je podľa vás na tomto povolaní najkrajšie?

Mladí ľudia ma nútia k tomu, aby som sa o seba starala, dobre vyzerala a cítila sa pri nich stále mladá. Môžem odovzdávať nielen vedomosti, ale aj ukázať im, že dejiny nie je len to, čo je v učebniciach, ale že ich tvoria aj ľudia a osobnosti, napríklad aj z nášho mesta či okolia. A keď príde potom žiak, podá mi ruku a povie: „Ďakujem, že ste ma niečo naučili,“ tak to je asi ten najkrajší pocit, ktorý ma pri tomto povolaní drží.

Dá sa povedať, že sa vaše povolanie stalo aj vaším koníčkom?

Určite, história je moja záľuba. Najskôr som písala články o osobnostiach hlavne nášho mesta, potom prišla spolupráca na monografiách miest a obcí z okolia. Som veľmi rada, že aj na monografii nášho mesta, ktorá len nedávno bola slávnostne uvedená do života. Teraz ma čaká ďalšia úloha. Pripravujeme druhú časť monografie o našom gymnáziu.

Stíhate sa popri učení venovať písaniu? Predsa, je to asi časovo náročné.

Viac som sa začala tomu venovať, keď vyrástli moje deti, ale je pravda, že rodina mi v tomto smere veľmi pomáha. Bez jej podpory by som to robiť nemohla.

Čo považujete za najťažšie na povolaní učiteľa?

Prácu s mladými ľuďmi. Teraz je iná generácia ako kedysi. Učiteľ sa musí trošku prispôsobiť – zmodernizovať. Ja stále hľadám strednú cestu, ako ich vzdelávať a možno trošku vychovávať zároveň.

Hovoríte, že študenti sú iní ako kedysi. Keby ste ich mali porovnať?

Niekedy boli učitelia prísni a študenti mali k nim väčší rešpekt. Škola bola strohá a prísnejšia. Teraz závisí pozornosť žiakov veľmi aj od ich motivácie. Keď majú nejaký cieľ a chcú ísť študovať ďalej, tak dávajú na hodinách pozor.

Je teda ťažké v dnešnej dobe zaujať študentov?

Na našom gymnáziu majú študenti výhodu, že od tretieho ročníka si môžu vybrať z voliteľných predmetov. Tak sa venujú tomu, čo ich baví, respektíve čomu sa chcú v budúcnosti venovať. Títo sa učeniu venujú viac, keďže si ho vybrali dobrovoľne. Ale aj ostatných sa snažím zaujať a nielen tým, čo je napísané v učebnici.

Spomeniete si na nejaký zážitok, na ktorý radi spomínate?

Moji prví žiaci na gymnáziu vycítili a čo si veľmi vážim, aj zistili, že mám rada egyptské dejiny a samotný Egypt bol aj mojou vysnívanou krajinou, kde by som chcela ísť. Keď sme sa lúčili, tak mi venovali knihu s podpismi a venovaním, aby sa môj sen stal skutočnosťou, čo sa mi neskôr aj splnilo.

Ako dlhoročná pedagogička, čo si myslíte o školstve na Slovensku?

Keby som mala byť objektívna, tak niektoré veci boli dobré a my sme si to rozbili. Niektoré typy škôl boli na vysokej úrovni. Dnes je, podľa mňa, veľmi veľa škôl. Niekedy bolo menej vysokoškolsky vzdelaných ľudí, no o to kvalitnejšie vzdelanie sa im dostalo. Teraz mi to príde, že je každý bakalár či magister. Môj názor je, že rozšírením kvantity sa stratila kvalita vzdelania.

Je niečo, čo vám vyviedli študenti?

Oni sem-tam vyvádzajú, ale pamätám si na jeden prvoaprílový žart. Okrem toho, že mi dali pastu na kľučku, tak som sa nemohla dostať do triedy, lebo dvere boli zalepené lepiacou páskou. Keď sa mi to podarilo, tak celá trieda bola otočená naopak. Obrátili lavice tak, že boli chrbtom k tabuli. Vtedy som sa veľmi hnevala, ale prešlo ma to.

Keď vás prešiel hnev, nechceli ste im to nejako vrátiť?

Ja som im to vrátila o rok neskôr. Znova otočili sedenie. Tak som si povedala, že bez tabule učivo nevysvetľujem. Dala som svoje poznámky jednému žiakovi, aby novú látku vysvetlil, a ja som si sadla na jeho miesto. Sedela som v lavici, hlásila som sa a správala sa ako bežný študent. Dokonca som ochutnala z jeho desiaty, ale zato poznámky mal mnou v zošite napísané perfektne.

Ako najradšej relaxujete?

Najradšej by som voľný čas trávila niekde v posilňovni ako môj manžel, no nie je na to vždy čas. Rada však zájdem do prírody nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Máte plány do budúcna?

Myslím si, že človek by mal v určitom veku zvážiť, čo robiť a čo nie. Mojou láskou sú dejiny mesta a okolia. Takže by som sa určite chcela venovať regionálnym dejinám a keďže som učiteľka, tak mojím cieľom je aj nachádzať talenty, zapájať mladých do rôznych projektov a pomáhať tým, ktorí majú blízko k histórii.

Čítajte tiež:

• Rozhovor s riaditeľom gymnázia v Spišskej: Dnes sa na študenta nesmiete ani krivo pozrieť
• Známa učiteľka gymnázia Gabriela Zahurancová: Moje začiatky boli ťažké, stres mám ešte stále