Veľký ROZHOVOR so známym hercom zo Spišskej: Vyspovedali sme Petra Čižmára
Narodil sa v Spišskej, ale v detstve sa presťahoval do Michaloviec. V deväťdesiatych rokoch sa vrátil do rodného mesta, kde stále pôsobí. Viac prezradil v rozhovore.
Narodili ste sa v Spišskej Novej Vsi?
Narodil som sa v Spišskej Novej Vsi, moji rodičia pracovali ako vychovávatelia najprv v Spišskom Hrhove, odkiaľ pochádza moja mama, potom na Bielych Vodách v detskom domove. Keď som mal 4 roky, presťahovali sme sa do Michaloviec. Tam som chodil na základnú školu, do Košíc na Konzervatórium. Pracoval som v košickom divadle a v rádiu Kiks a po povinnej vojenskej službe som si dal žiadosť do divadiel. Zo Spišského sa mi ozvali v roku 1997 prví, takže som prišiel sem a už som tu aj zostal.
Momentálne, ale nehráte v Spišskom divadle …
V Spišskom divadle som bol 10 rokov, potom sme založili naše divadlo Kontra a momentálne pracujem tiež v Štátnom divadle Košice, takže dochádzam často do KE, niekedy aj dennodenne. Stále však žijem v Spišskej Novej Vsi, už viac ako 20 rokov, takže už som tu doma.
Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu?
Náhodou, vždy som recitoval na škole, chodil na hudobnú, hral som v školskej hudobnej skupine. Naš učiteľ Šaňo Bertič viedol na škole rozhlasové okienko, ale nechodil som do žiadnych krúžkov. Po základnej škole sa bolo treba rozhodnúť, kde ďalej, v KE sa otváral nový umelecky odbor, takže som šiel na talentové skúšky a nejako ma vzali.
Bol to váš sen stať sa hercom?
Stal sa mojím snom, aj keď po čase človek zistí, že tá vonkajšia strana herectva, ako ju vnímajú ľudia, je trochu klamlivá, divadlo je ťažká práca so svojím telom, vnútrom, emóciami, psychikou. Vôbec to nie je psychicky zdravé prostredie, je často frustrujúce, divadlo je umením opakovania neustáleho, pri filme sa často čaká na prípravu obrazu, navonok je to príťažlivé, ale tak naozaj je to práca. Veci, ktoré vyzerajú ľahko, sa museli ťažko naskúšať a pripraviť.
Mali ste od detstva v niekom vzor z blízkeho okolia v hereckej oblasti?
Moji rodičia boli síce vychovávatelia, ale k umeniu sme mali všetci blízko. Môj brat sa venuje napríklad maliarstvu a sestra jazykom a filozofii.
Vy ste aj spoluzakladateľom divadla Kontra. Prečo a kedy vzniklo toto divadlo?
Kontru sme založili spoločne s Klaudynou Rozhin, ktorá je významnou prekladateľkou, žije a pracuje vo Veľkej Británii, je tiež režisérom, pedagógom, spolupracovala a spolupracuje s tými najvýznamnejšími kultúrnymi inštitúciami a divadlami v Poľsku, Veľkej Británii a v zahraničí. Okrem toho už viac ako 10 rokov vedie naše divadlo Kontra a režíruje všetky hry v Kontre. Kontru sme založili, pretože sme sa chceli osamostatniť, robiť veci, ktoré sme sami chceli, nové tituly, vyberať ľudí, s ktorými sme chceli spolupracovať. Bavila nás spoločná práca, vytvorili sme si vlastný priestor a vlastný štýl práce. A tá práca nám priniesla najväčšie možné úspechy u nás doma aj v zahraničí, o ktorých som vôbec niekedy ani len nesníval.
Čo pre vás znamená vaše povolanie?
Znamená neustále na sebe pracovať a neustále pracovať aj na starších veciach, znamená tiež organizovať, meniť, vytvárať, spolupracovať, ovplyvňovať, učiť sa. Toto povolanie veľa dáva, ale tiež veľa berie, ale ak máte z neho satisfakciu, je to úžasné. Nie každý tú satisfakciu má, ja si to nesmierne vážim.
Koľko divadelných hier máte už za sebou? Ak to máte náhodou presne zrátané.
Veľa, nerátam to, v Kontre máme za sebou 15 premiér, 14 z toho som hral, hlavné a veľké postavy, ročne sme odohrali viac ako 200 predstavení, herectvu sa venujem od 15 rokov, takže nejakých 30 rokov sa pohybujem v tomto prostredí.
Máte aj nejakú obľúbenú postavu, ktorú hráte najradšej a naopak tú, ktorú nemáte rád?
Mám rád všetky postavy, ktoré som hral, pretože ich rád mať musím, ak ich mám hrať. Aj keď niekedy nechcem. Ale medzi moje obľúbené patria postavy v hrách, ktorými sú Žena v čiernom, Mesiac a Magnólie, Life kouč, Nenávidím a Rum a vodka, Hamlet aj Macbeth. Ale to sú všetky v Kontre!
Máte aj nejakú vysnívanú rolu, ktorú by ste si ešte chceli zahrať?
Vysnívanú už nie, všetky vysnívané som si v Kontre zahral, za čo som nesmierne Klaudyne Rozhin vďačný, že v súčasnosti nie som frustrovaný herec, ale mám rád nové výzvy, typy, ktoré som ešte nehral, zaujímavé charaktery a hry, ktoré ponúknu hercom skvelé príležitosti a divákom nové zážitky.
Robíte si žartíky medzi sebou s kolegami počas predstavenia?
Niekedy áno, ale väčšinou sa niečo stane náhodne, takže ono sa to smiešne stane aj samo. Máme však v hre často čo robiť, treba byť sústredený a ísť ďalej, divák si zaplatil za predstavenie, nie za to, aby sme sa my bavili. Divák sa má baviť! To je môj názor.
V Kontre máte aj také predstavenia, kde hráte sám. Aký je v tom pre vás rozdiel, keď hráte v kolektíve?
Zásadný je ten, že ak hrám sám, som sám zodpovedný za celé predstavenie.V dobrom aj v zlom. A to iste platí aj pri tých, kde hráme viacerí, ale tam sa tá zodpovednosť rozdelí aj medzi ostatných. Je to dobrá zmena prenikať z jedného do druhého, každé z nich má svoje zákonitosti, formy, iný štýl hrania. Najťažšie je podla mňa hrať v dvojke, tu sa musíte zladiť, a ak jeden hrá falošne, druhý to už nenapraví. Najhoršie, keď začnú hrať falošne obaja.
Získali ste ako divadlo aj rôzne ocenenia, ktoré je pre vás také top a čo to pre vás znamená?
V Kontre sme získali všetky možné ceny, ktoré na Slovensku existujú- Dosky, Literárny Fond atď. Veľmi si cením ceny zo zahraničia, pretože ocenenia zvonku sú mimoriadne dôležité a potrebné. Ja osobne si cením Dosky od divákov, pretože nás nehodnotila skupina kritikov, ale diváci z celého Slovenska a tiež zo zahraničia, takže to je najviac, pre nich robíme toto divadlo.
Objavujete sa aj na televíznej obrazovke, v čom všetkom ste si už zahrali?
Nebolo toho veľa, tak menšie postavy- Rodinné prípady, Za sklom, Ordinácia v ružovej záhrade, v tomto smere som nováčik. Táto práca si vyžaduje iné herectvo a iný štýl práce.
Čo je vám bližšie divadlo či televízna obrazovka?
Určite divadlo a vždy aj bude.
V čom vás môžu priaznivci divadla v tomto období vidieť?
Pozývam do Kontry na všetky naše predstavenia. Hráme počas celých sviatkov od 26. decembra až do Silvestra. A potom zas. Máme v repertoári aj tituly, ktoré nikde inde na Slovensku nemôžete vidieť.
Čo robíte rád vo svojom voľnom čase?
Takmer všetok voľný čas mi zaberá divadlo, nielen hranie, ale aj organizovanie predstavenie, akcií, zájazdov a podobne, mal by som začať viac športovať, viac sa starať o svoje zdravie. Prichádza Nový rok, budú to dobré predsavzatia na 3 dni!
Máte rád v Spišskej a v okolí nejaké konkrétne miesto?
Jednoznačne Slovenský raj, všetku prírodu v okolí, v okolí Spišského Hrhova, Tatry, Dedinky, máme tu naozaj všetko, teším sa, že náhoda zariadila, že som práve tu.
Keďže máme sviatočné obdobie čo pre vás znamenajú Vianoce, ako ich zvyčajne trávite? Čo nesmie chýbať na vašom štedrovečernom stole?
Vianoce trávim vždy u rodičov v Michalovciach. Vianoce sú pre mňa sviatkom pokoja a rodinných zastavení, stretnutí. Idem na polnočnú omšu, stretnem sa so známymi, som doma s rodičmi, spomíname, rozprávame sa. Počas roka nie je vždy na všetko čas. Na stole nesmie chýbať to, čo je známe u všetkých slovenských rodinách na východe- kapustnica, šalát, ryba, rezeň, koláče. Tradičné Vianoce.
Všetkým Vám želám požehnané Vianočné sviatky a zdravie. Nech Nový rok bude lepší a aby ste mali na všetko čas. Čas na seba, svojich blízkych a vyberali si, s kým, prečo, kde, ako. Lebo čas – to je metafora nášho života. Aby ste si nenechali niekým a niečím kradnúť ten drahocenný čas. Lebo to určujeme len my.
Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah zo Spišskej a okolia.
