Tomáš (14) zo Spišskej je už teraz 25 násobným Majstrom Slovenska: Pozrite, kam až má tento talent namierené!

Má len 14 rokov, ale našliapnuté to má skvelo. Mladý plavec zo Spišskej Novej Vsi je už teraz držiteľom niekoľkých rekordov. Pozrite s kým trénuje a aké má plány.

18. júl 2014 JAB Iné športy

Na prvý pohľad obyčajný ôsmak. No telom aj dušou športovec – plavec a hlavne lokálpatriot. Tomáš Želikovský je 25 násobný majster Slovenska v plávaní. Titul majstra Slovenska dosiahol v kategórií mladších žiakov, do ktorej patril do minulého roku. Tento rok patrí do kategórie starších žiakov, ale o úspechy núdzu nemá. „Plávam od šiestich rokov, môj obľúbený spôsob plávania je 50, 100, 200 voľný spôsob a 50, 100 motýľ,“ prezradil Tomáš. Prvý titul majstra Slovenska získal v lete 2011 a odvtedy mu úspechy pribúdajú. Ako sme sa dozvedeli okrem titulov majster Slovenska je držiteľom piatich slovenských rekordov v svojej kategórií.

Obyčajné dni, neobyčajného chlapca

Ako nám Tomáš povedal tréningy má každý deň s výnimkou nedele. Niektoré dni trénuje dvojfázovo. Trénerov má dvoch, jedného v Spišskej a druhého v rakúskom Grázi. Okrem tréningov a školy cez školský rok Tomáš stíha aj posilku. Na otázku čo robí, keď sa neučí a nepláva odpovedá ako pravý športovec. „Behám, bicyklujem cez zimu bežkujem a chodím do posilovni. V nedeľu spím a sem tam sa zahrám na počítači.“ Tomáš nemá rád kolektívne športy, takže na ihrisku by ste ho hľadali márne.

Týždeň v mesiaci trénuje v Grázi, kde trénuje pod dohľadom podľa jeho slov plaveckého trénerského mága nemca Dirka Langeho. Tomáš trénuje spolu s plaveckou elitou. S víťazom OH v Londýne 2012 Cameronom van den Burgom z JAR, rakúskymi bratmi Scherublovcami, Markom Spitzerom, nemkou Jenny Mensing a dvojicou najlepších slovenských plavcov, Katkou Listopadovou a Tomášom Klobučníkom. U našej olympijskej víťazky Martiny Moravcovej bol v plaveckom kempe.

Otec chcel mať z neho basketbalistu

Tomášov otec Ivan Želikovský nám prezradil, že ako bývalý basketbalista chcel, aby aj jeho syn išiel v jeho šľapajách. No osud to zariadil inak. V rodine síce plávajú všetci, ale len rekreačne. „ Chceli sme ho ako malého naučiť plávať, tak sme ho dali k učiteľovi, ktorý učil plávať malé deti. Tomáš mal vtedy niečo cez tri roky. Po troch mesiacoch plávania nám tréner oznámil, že chlapec tak leží na vode ako to už dávno nevidel a máme ho dať do plaveckého klubu,“ povedal otec. Zaujímalo nás aj ako sa dostal mladý plavec k takému známemu trénerovi. „Bola to úplná náhoda. Stretli sme sa na pretekoch v Bratislave a dali sme sa do reči. Tréner tam videl Tomáša plávať a zobral ho na tri týždne do plaveckého tábora,“ ozrejmil Ivan Želikovský.Po tábore dostal mladý plavec ponuku a tak chodí raz do mesiaca na týždeň trénovať do rakúska s plaveckými hviezdami.

Tomáš miery na olympiádu

Tomáš na plávanie nedá dopustiť, ako aj na svoje rodné mesto Spišskú novú Ves. Keďže ho od septembra čaká posledný ročník na základnej škole, zaujímalo nás aké má plány do budúcna nielen v plávaní. „Nie som rozhodnutý na akú školu pôjdem, ale čo viem určite je to, že zo Spišskej neodídem. Takže to musí byť škola v meste,“ uviedol Tomáš. V plávaní ho čakajú najbližšie majstrovstvá Slovenska, ktoré sa budú konať tu v Spišskej. „Chcel by som sa zúčastniť olympiády mládeže v Gruzínsku budúci rok a zaplávať čo najlepšie,“ ukončil Tomáš.

Tomášov otec je právom na svojho syna hrdý. „Na Slovensku konkurenciu nemá, preto chodíme na preteky do Maďarska, Rakúska a Nemecka, aby sem tam dostal po papuli, ako sa hovorí a stále tvrdo trénoval.“ Za veľký úspech považuje synove prvé miesto na pretekoch v Berlíne, kde mal konkurenciu plavcov z 26 krajín Európy. Situácia vo financovaní športov je na bode mrazu čo sa týka žiakov. Plavecký klub má len nejaké sponzorské peniaze, ktoré nestačia na rozvoj a tréning nadaného športovca. Chceli sme vedieť ako to rieši rodina Žilikovská. „Celý tento šport je o fanatizme rodičov. Stálo nás to veľa námahy, času a peňazí, že prestať už nemôžeme,“ dodal Ivan Želikovskí. Podľa výrazu a rozprávania obidvoch ani nechcú.

Foto: archív TŽ a Peter Sukeník