Novoveskí folkloristi v exotickom Kurdistane: Tanečníčky si fotili v sukniach, šofér sa pobil na ceste

Všade prítomní vojaci

Pred dvoma rokmi zožala Čačina úspech na medzinárodnom festivale v Poľsku, kde si ich všimlo viacero zástupcov z rôznych krajín, medzi nimi aj Iračania ( Kurdi ). To bol prvý impulz, ktorý sa pretavil v skutočnosť a Čačina tak absolvovala vystúpenia v Iraku, presnejšie v irackom Kurdistane. Iracká časť Kurdistanu funguje autonómne. Má svoju vlastnú vládu a ministerstvá. Pobyt našej delegácie, ktorá bola zložená z dvadsiatich ľudí, vrátane primátora mesta Spišská Nová Ves Jána Volného, hradili usporiadatelia z Iraku.

Cesta do Iraku prebiehala dobre, no najťažší bol pre členov súboru úsek z kurdského letiska na miesto festivalu, ktorého prekonávanie trvalo 3 hodiny a na viacerých úsekoch museli zastavovať kvôli vojakom a rôznym bezpečnostným opatreniam. „Človek sa tam cítil tak trochu stiesnený, lebo keď idete z letiska na ubytovanie a cestou vás desaťkrát zastavia vojaci, tak sa to nedá brať na ľahkú váhu. V niektorých mestách ste nevideli pomaly nič iné, len vojakov a mužov, ako keby tam ani žiadne ženy neboli,“ zhodnotil primátor Spišskej Ján Volný.

Spoznávanie novej kultúry

Festival navštívilo niekoľko tisíc ľudí, ktorým sa predstavilo šestnásť súborov z celého sveta a vystúpenie našich folkloristov ich veľmi nadchlo. „Tamojší ľudia boli milí, veselí, no keďže domáce ženy chodia kvôli vierovyznaniu stále zahalené, bolo zaujímavé sledovať ich reakcie, keď videli dievčatá v kratších krojových sukniach. Niektorí sa chovali normálne, iní si nás fotili, prípadne mali nejaké poznámky,“ prezradila nám členka súboru Jeanette Smiková.

Kontakt s arabským svetom bol pre nich úžasnou skúsenosťou, ktorú okomentoval ďalší člen súboru Juraj Javorský nasledovne: „Bolo to niečo neuveriteľné, iná mentalita ľudí a celkový pohľad na svet a život. V našich končinách u ľudí prevláda predstava, že v arabských krajinách žijú ľudia zlí a nečestní, ktorí hľadajú cestičky ako niekomu ublížiť a ubližujú si aj navzájom. To je v poriadku, pretože iný názor na to ani nemôžu mať, keďže z médií počúvajú každý deň o tom, ako sa tam medzi sebou zabíjajú a organizujú teroristické útoky. Skutočnosť je však taká, že ľudia sú tam strašne milí a pohostinní. Pomôžu vám s hocičím. Radi sa s vami odfotia a celkovo majú odlišné vnímanie na svet a život. Skromnosť, láska k rodine a deťom a radosť z bežných vecí ako napr. slnečný deň alebo úsmev.“

Nemilým prekvapením bolo pre nich zistenie, že hygiena v Kurdistane nepatrí medzi svetlé stránky. „Hneď po príchode do hotela ma prekvapili hygienické návyky, čo sa týka toaliet, čistoty na hotelových izbám atď. Tam si na týchto veciach moc nezakladajú a preto bolo bežné vidieť záchody neumyté, špinavé a samozrejme s tým spojený nepríjemný zápach. Akési stolovanie tam v podstate nefunguje. Ide tam iba o to, čo najrýchlejšie nahádzať potravu do seba a urobiť po sebe čo najväčší neporiadok a odísť preč,“ spomína si Juraj Javorský.

Horkokrvný vodič autobusu

V Kurdistane bolo naozaj čo obdivovať. Ďalšieho člena výpravy Dávida Dirgu najviac zaujal pamätník, ktorý tvorila chodba so stenami, na ktorých boli osadené kúsky zrkadiel, kde každý kúsok predstavoval jedného mŕtveho Kurda. Na strope blikali svetielka, ktoré znázorňovali zničené kurdské dediny a domy.

Juraj Javorský sa rozrozprával o pridelenom vodičovi, ktorý mal na starosti ich prepravu a jeho temperament občas poriadne zvýšil tlak všetkým prevážaným. „Náš pridelený šofér autobusu bol dosť nervózny zo všetkého a neraz sa stalo, že sme sa len o chlp vyhli dopravnej nehode. Raz dokonca ho rozhneval nejaký iný šofér auta, tak v strede dvojprúdovej cesty v čase najväčšej premávky vystúpil z autobusu a uštedril mu pár rán päsťou.“ Ivan Javorský dopĺňa, že autobus pripomínal tie, ktoré používali hipisáci.

Na slovenský folklór tak skoro nezabudnú

Kurdské obyvateľstvo nemá podľa slov folkloristov z Čačiny veľa informácií o našej krajine. Niektorí poznajú ešte Československo a ani netušia, že Slovensko je už samostatná krajina. Vystúpenie nášho folklórneho súboru tak pomohlo aj k lepšej propagácii samotného Slovenska. „Náš folklór je temperamentný, s množstvom rôznych zdvíhačiek, takže či už vedeli, alebo nie, teraz náš folklór poznajú určite viac,“ povedala Jeanette Smiková.

V celom Kurdistane sa momentálne veľa buduje. Stavajú sa mrakodrapy, obchodné centrá a diaľnice. Život je tam kľudnejší a miestni ľudia vyznávajú úplne iné hodnoty. „Irak mi ukázal to, ako je náš svet strašne uponáhľaný a rýchly. Tam majú ľudia úplne iné životné hodnoty a to, či sused má krajší dom ako ja, tam naozaj nikoho netrápi,“ zhodnotil Juraj Javorský.

Ivanovi Javorskému pripomínala mentalita Kurodv tú, akú majú naši Rómovia. Doprava v Kurdistane nemá skoro žiadne pravidlá, na dopravné značenie tam natrafíte naozaj len málokde. Pitie alkoholu je tam prísne obmedzené, čo humorne okomentoval Ivan Javorský, „na toto my Slováci a hlavne folkloristi nie sme zvyknutí,“. Členovia Čačiny tak mohli na vlastné oči vidieť následky nedávnej vojny a podmienky, v akých žijú ľudia inde na svete. „Po tejto ceste si viac vážim to, čo mám doma a v akom luxuse oproti ním žijeme. Ak by som si mohol niečo nehmotné z Kurdistanu odniesť, bolo by to určite ich zmýšľanie. Vedieť žiť aj z mála a mať radosť z maličkostí,“ uzavrel Ivan Javorský