Jedinečný výkon spišského horolezca: Za 15 dní zdolal 137 tatranských vrcholov
Husársky kúsok sa podaril dvom horolezcom M. Sabovčíkovi a A. Kadlečíkovi, ktorí v týchto zimných mesiacoch za 15 dní zdolali vyše 82 km dlhú krásnu líniu tatranskej hrebeňovky so 137 významnými vrcholmi, ktorá začala v Západných , pokračovala cez Vysoké a zakončená bola v Belianskych Tatrách.
Na Spiši sa nám rodí legenda. Reč je o Michalovi Sabovčíkovi, ktorý spoločne s Adamom Kadlečíkom pokoril 82 km dlhú tatranskú hrebeňovku. Celkové prevýšenie, ktoré obaja horolezci absolvovali bolo 22 100 metrov. Na váhe dôležitosti celého prechodu pridalo aj to, že ho absolvovali v zime, čo je u horolezeckej obci veľmi oceňovaný počin. „Verili sme si, no nemysleli sme, že to dáme na prvý krát. Začali sme v Západných, pokračovali cez Vysoké a na záver sme prekonali Belianske Tatry, kde nás už „uvítali“ prvé kamzíky,“ informoval nás mladý 26-ročný horolezec Sabovčík.
Doteraz sa to podarilo len jednému mužovi
V histórii je len jeden muž, ktorý absolvoval podobné dobrodružstvo za rovnakých podmienok a to Pavel Pochylý, ktorý túto trasu prekonal na konci 70-tých rokov. Aj tento počin mu dopomohol na Slovensku k titulu horolezec storočia. Pochylého prechodom sa inšpirovali aj Sabovčík s Kadlečíkom. „Chceli sme to prekonať takým istým štýlom, ako Pochylý,“ povedal Sabovčík. Pred nimi sa o to pokúšalo niekoľko horolezeckých tímov, no s odlišnými podmienkami. Jedlo, či suché oblečenie im vynášali podporné tímy, alebo si už skôr pripravili zásoby v sedlách, kde ich potom dopĺňali. Takto si však sami znížili váhu prechodu.
Sabovčík sa zmienil aj horolezcoch, ktorých pokusy zostali skôr v rovine nafúknutých senzácií, bez hmotných výsledkov: „O tento prechod sa pokúšal aj veľmi medializovaný český horolezec Libor Hroza, ktorý tieto svoje pokusy pred verejnosťou riadne popularizoval, no z jeho dvoch pokusov sa mu to nepodarilo prejsť ani raz.“
Priebeh pochodu
„Jeden pokus sme absolvovali už v lete 2009, no po ôsmom dni a prejdení 90 % celej trasy, sme museli kvôli nedostatku jedla a silnej búrke prechod ukončiť. Skúšali sme to opäť aj v zime 2010, ale len cez hrebene Vysokých Tatier, no po dni a pol sme to museli ukončiť,“ povedal nám Sabovčík o jeho skorších pokusoch.
Na začiatku boli traja. Jeden člen výpravy kvôli zdravotným komplikáciám musel ich tím na piaty deň opustiť, čo ich naozaj psychicky rozladilo. „Boli sme dosť sklamaní, mali sme vybudovaní svoj denný rytmus, ktorý sa nám takto nabúral. Veľmi nás mrzelo, že nás musel opustiť a vtedy sme pocítili prvú psychickú únavu,“ zdôveril sa Sabovčík. Prvé noci sa im spalo relatívne pohodlne, lebo spacáky boli ešte suché. Tie im však na šiesty deň pochodu začali vlhnúť a to im na pohodlí naozaj nepridalo. Spali spoločne v jednom stane, ktorý ich chránil pred chladom. Rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou v stane bolo aj 15 stupňov. „Keď vonku bolo –20, tak my sme v stane mali nejaké 4 stupne pod nulou,“ zhodnotil Sabovčík. Najmrazivejšia noc, akú počas prechodu zažili mala –25 stupňov.
Len pre silné povahy
Po celú dobu zo seba nezobliekli svoje termoprádlo, prvú a ani druhú vrstvu oblečenia. Ponožky si sušili vždy na vlastnom tele. Topánky im v noci zamŕzali a ráno si ich museli zohrievať nad varičom, no aj napriek tomu prvú hodinu, niekedy aj dve im poriadne odmŕzali nohy v zmrznutých topánkach. Museli ich zahriať počas chôdze. Na hygienu nebolo veľa času. „Za dva týždne pochodu som bol na veľkej potreba 4 krát. Moje telo sa prispôsobí a zabrzdí a všetku energiu sa snaží využiť. Adam chodil skoro každý druhý deň,“ priznal sa nám Sabovčík.
Trasa bola veľmi náročná, kedy museli prekonať ťažké lezenia, brodenie v snehu, či zlaňovanie. Počas pochodu zažili asi každý typ počasia od snehovej víchrice, dažďa, hmly až po oteplenie. Raz ich prekvapila hmla, počas ktorej bola nulová viditeľnosť. „V západných Tatrách sme spravili denne aj 14 km, no vo Vysokých Tatrách to bolo denne niekedy iba 2 kilometre a to nás poriadne unavovalo,“ povedal nám Sabovčík.
Dehydrovaná strava
Jedlo si nosili so sebou od začiatku, až po koniec pochodu. Zásoby mali pripravené na 12 dní, plus rátalo sa aj s nejakou rezervou, ktorá by bola potrebná pri nepredvídateľných extrémnych situáciách. Každého batoh na začiatku cesty vážil 25 kíl. Na začiatku mali so sebou klobásky, syry a chlieb, no po ich minutí pozostávala ich výživa len z dehydrovanej stravy. Jej príprava bola nasledovná. Do hrnca sa vysypal prášok obsahujúci dehydrovanú zmes, pridal sa sneh, všetko sa to prevarilo a mohlo sa podávať. Postupom času, kvôli šetreniu s plynom si už jedlo iba prihrievali.
Z pochodu sa chystá aj dokumentárny film
Riskantný počin celú dobu monitoroval a na určitých miestach natáčal Pavol Barabáš, známy slovenský dobrodruh, ktorý chystá z celej výpravy aj film. Budú v ňom použité aj zábery zo vzduchu, kedy prechod v určitých etapách natáčal kameraman z motorového paraglidu. Na otázku, prečo podstupuje takéto riziko a zdoláva stále nové a nové horolezecké výzvy Sabovčík odpovedal: “Viem si potom lepšie vychutnať pivečko s „kamošmi“, keď sa z takejto akcie vrátim domov. Je to môj životný štýl, rád sa kochám na svet z výšky vrcholov hôr a keď niečo zleziem, tak potom mám chuť liezť ešte viac a viac.“
Výnimoční ľudia chcú od nepamäti zdolávať nebezpečné hranice poznania. Sabovčík a Kadlečík patria medzi nich. Výkon, ktorý podali si zaslúži obdiv. Už dnes majú v hlavách nové ciele, ktoré chcú v budúcnosti naplniť. Vedia že je to nebezpečný koníček, no poháňa ich túžba siahnuť na dno svojich možností a dokázať to, na čo by sa väčšina ľudstva nikdy nedala.
Článok ukončím výrokom, ktorý mi na konci rozhovoru povedal Michal Sabovčík: „Komfort začína za hranicou obydlia.“
Foto: archív MS a PB
