Dídžej Lipták zo Spišskej spomína na obdobie spred Novembra 89: Diskotéka bola za socíku udalosť!

Začal, ako mladý chalan na základnej škole pri takzvaných školských akciách s názvom posedenie pri samovare. Ako študent v období Novembra 89 prebral klub v Košiciach, kde robil diskotéky a zároveň pôsobil, ako dídžej aj v Spišskej. Diskotékam a rôznym akciám sa venuje dodnes, ako živnostník. Je jedným s prvých podnikateľov na Slovensku s týmto zameraním. Jeho prvý živnostenský list je z roku 1991, kedy si, ako 18 ročný založil živnosť. Pri pohľade na originál takzvaného živnostenského listu sa pousmeje asi každý. Je to vlastne povolenie vykonávať funkciu s názvom „diskotékar.“

Kde sa robili diskotéky v Spišskej?

V Spišskej fungovali dva kluby, kde sa robili diskotéky a Dom Kultúry ROH, kde sa robili aj rôzne iné akcie. Jeden klub sa volal štúdio 77 a bol v pivničných priestoroch na Letnej oproti Redute a druhý bol tiež na tej istej ulici, ale na poschodí a volal sa Kocka. Tie názvy sa postupne menili, ako sa menili majitelia.

Akú ste mali aparatúru respektíve vybavenie dídžeja?

Keďže sa v podstate nič nedalo kúpiť všetko som si vyrábal sám. Vlastné repráky sme pozbíjali doma a na osvetlenie sme používali sklíčka zo železnice, známy mi doniesol maják z nemocnice, alebo sme do hadice na vodu dali žiarovky, aby to svietilo.

Ako ste si v tom období zháňali platne?

Smiech. No ten kto mal platne to bol pán. Platne boli nedostatkový tovar. Existoval len jeden obchod opus tam mali platne, ale boli to väčšinou dychovky a rozprávky. Platne nám nosili väčšinou známi, ktorí išli na dovolenku do Bulharska, Ruska či Maďarska. Používal som kotúčové pásky, alebo klasické magnetofónové pásky. Aj keď v tej dobe ste museli mať známeho v elektre, aby ste sa vôbec dostali k niečomu. Väčšina dídžejov sa všemožne snažila chytiť maďarskú stanicu tam sa hrávali dobré pesničky a my sme si ich nahrávali.

Ako vtedy prebiehali diskotéky?

Diskotéka bola spoločenská udalosť, na ktorú sa mladí ľudia tešili a keď prišli tak sa bavili od začiatku do konca. Väčšinou sa začínalo o šiestej, alebo siedmej a končilo o polnoci. Na diskotéku v meste pustili mládež iba nad osemnásť ak nešlo o vyslovene diskotéku pre stredné školy. Alkohol bol na takýchto akciách zakázaný.

Teraz sa už začiatky diskoték výrazne posunuli čo si myslíte prečo?

Práve sme sa o to nedávno bavili s kamarátmi. Že z roka na rok sa čas začiatku diskotéky posúva až niekde sme sa posunuli tak, že do polnoci je prázdna miestnosť. Mladí najskôr pochodia bary a keď všetko zavrú tak prídu na diskotéku.

Ako by ste porovnali hudobnú scénu vtedy a dnes?

Tak vtedy bolo menej kapiel a žánrov a hrávala sa diskotéková hudba. Tu v Spišskej to bola speváčka Sandra, Sabrina , Modern Talking, Bad Boys Blue, C.C.Catch z našich Peter Nagy, skupina Team, Elán, Rišo Muller. Teraz sa hrá všetko a zároveň nič. Je strašne veľa žánrov, štýlov o tom, že na niektoré sa nedá ani tancovať už ani nehovorím. Dokonca mám pocit, že teraz je taký boom, že čím primitívnejšia skladba tým väčší hit o používaní vulgarizmov v pesničkách ani nehovorím.

Hrávalo sa vám ako?

Hralo sa dobre. Vtedy mladí chodievali na akcie radi dokonca aj takí čo nechceli tancovať. Doba bola taká, že keď chceli počuť nejakú hudobnú novinku museli prísť na diskotéku. Našli sa aj takí čo si sadli len na stoličku a len počúvali.

Keby ste mali zhrnúť zásadné rozdiely vtedy a teraz?

Určite čas začiatku diskotéky je podstatne rozdielny. Určite aj vybavenie, ako aj pozícia dídžeja. V tých časoch bol dídžej pre ľudí malý boh. Bol to niekto kto si vedel pozháňať aparatúru svetlá a samozrejme hudobné novinky. Teraz môže byť dídžejom ktokoľvek dá sa kúpiť špičková technika a so skladbami tiež nie je problém. Ďalší podstatný rozdiel bol, že keď som ja začínal existovalo niečo také, ako prehrávky. V tej dobe pred revolúciou kto chcel robiť dídžeja musel absolvovať skúšku. Nahnali nás do jednej miestnosti, kde sme museli vedieť niečo zahrať na ich aparatúre, ale museli sme sa prejaviť aj hovoreným slovom , lebo na diskotékach sa vždy každá pesnička musela okomentovať. Až keď sme prešli cez porotu potom sme mohli robiť diskotéky. Na diskotékach bolo aj dobrým zvykom, že po každom tanečnom kole išlo kolo slaďákov, alebo sa počas diskotéky robili rôzne súťaže. Teraz to už neexistuje.

Aký je váš názor na šírenie hudby cez internet…?

Internet spravil z dnešného dídžeja chudáka. Mládež je nadupaná všetky pesničky pozná všetko ma napočúvané a neexistuje ani jeden dídžej, ktorý by mal všetko. Teraz sa mi stáva, že príde ku mne chalan pustí pesničku z mobilu a spýta sa ma Toto máš? A všetko sa naozaj mať nedá.

Vravíte, že sa nedá mať všetko. Dá sa vyjadriť v číslach, koľko skladieb ste mali vtedy?

Dá približne. Vtedy som mohol mať okolo 300– 500 skladieb teraz keď idem na akciu tak si beriem štyri kufre cédéčok čo je okolo 9000 pesničiek a to nie je všetko. Rozdiel je však aj ten, že vtedy to fungovalo tak, že čo pesnička to hit. Bolo úplne jedno či som pustil prvú, alebo sedemdesiatu. Na každú jednu sa ľudia bavili či už mladší, alebo starší. Teraz je problém urobiť klasickú diskotéku každému sa páči niečo iné a pesničiek je milión.

Dídžeja robíte cez 25 rokov, máte aj nejaký limit dokedy to chcete robiť ?

Už pomaly končím. Smiech. Povedal som, že po štyridsiatke skončím, no ešte sa mi to nepodarilo, ale už upúšťam od niektorých mládežníckych akcií. Moje vedenie diskotéky je diametrálne odlišné od toho, ako si to predstavuje dnešná mládež. Už čochvíľa budem chodiť hrávať len mojím kamarátom na päťdesiatky.

Foto: archív JL