Známy Novovešťan a bývalý hokejista Ľubomír Vaic: Hokej mi bude stále chýbať

Svoju kariéru hokejistu zavesil na klinec pred rokom. Ako sa mu lúčilo s profesionálnou dráhou a čomu sa venuje dnes? Aj to nám prezradil Ľubomír Vaic v rozhovore.

Jana Buvalová

Hokeju sa začal venovať už od malička. Počas kariéry okúsil ligy na Slovensku, v Česku, Nemecku, Fínsku, v Rusku a v deviatich zápasoch si vyskúšal aj slávnu zámorskú NHL. Významnú stopu zanechal v českom Liberci, ale aj v Slovane Bratislava. K najväčším úspechom v kariére Ľubomíra Vaica patria dve medaily z majstrovstiev sveta. Prvú získal ako člen strieborného slovenského tímu na MS 2000 v Petrohrade, o tri roky neskôr si z Helsínk priniesol bronz. Pred rokom sa s dráhou profesionálneho športovca rozlúčil v domácom drese Spišskej Novej Vsi, kde naposledy pôsobil ako kapitán mužstva.

Už rok uplynul od toho, čo ste kariéru hokejového hráča zavesil na klinec, aký to bol pocit?

Priznám sa, že to nebolo jednoduché rozhodnutie, ale keď som sa pozrel na rodný list, tak mi to už prišlo ako celkom rozumné rozhodnutie (úsmev). Hrával som hokej od mojich šiestich rokov, to znamená, že som ho hral celých 33 rokov a na konci kariéry som už mal aj trochu problém s kolenom a nechcel som si ho úplne zničiť, pretože rád športujem.

Padli aj slzy pri rozlúčke?

Slzy nepadli, ale nebolo mi všetko jedno, keď som si predstavil a zrekapituloval, čo všetko som popri hokeji zažil, kde všade som bol, koľko štátov som precestoval, koľko veľa dobrých a zaujímavých ľudí som mohol spoznať a nakoniec som len skonštatoval, že som šťastný a vďačný za to, že sa to všetko stalo práve mne :-).

Bol prechod zo života aktívneho hokejového hráča ťažký?

Prechod nebol až taký ťažký, už počas poslednej sezóny som sa venoval aj našim mladým hokejovým nádejam. Otvorili sme s Mišom Findurom hokejovú školu, kde sa venujeme hráčom a ich hokejovým zručnostiam, učíme ich pracovať s hokejkou, prihrávať, strieľať a rôzne iné veci, ktoré sa im zídu.

Chýba vám hokej?

Či mi hokej chýba? Hokej mi bude stále chýbať, lebo tvoril obrovskú časť môjho života, ale vravím, som stále v kontakte a to mi musí stačiť. Priznávam, že skoro rok som nebol na korčuliach vo výstroji, ale v polovici januára som začal chodiť na ľad s našimi veteránmi, medzi ktorých sa už môžem zaradiť aj ja.

Momentálne prebieha zimná olympiáda, sledujete hokejové zápasy?

Ak stíham, tak sledujem, ale aj olympiádu ako celok, mám rád tú atmosféru súťaženia.

Už štvrtý rok pôsobíte aj ako mestský poslanec, ako sa cítite v tejto úlohe?

Som rád, že mám tú česť byť poslancom, i keď niekedy nie je všetko tak, ako by som si predstavoval. Predtým som nemal celkom predstavu, ako taký chod mesta funguje, skúsenosti v tomto smere stále zbieram.

Od ostatného zastupiteľstva ste aj sobášiaci, už viete, kedy si vyskúšate prvý sobáš takpovediac naostro?

Áno mám aj termín, ako som spomínal, za mojou ambíciou sobášiť je môj kamarát a on sa žení 2. júna, takže pokiaľ ho niekto so žiadosťou o sobášenie mnou nepredbehne, tak sobášiacu premiéru zažijem práve vtedy.

Ako trávite svoj voľný čas?

Konečne mám voľné víkendy, takže teraz v zime chodievame lyžovať, máme veľkého psa, ktorému sa treba venovať a tak som každý deň niekde v lese, alebo sa motáme po okolí.

Máte dve dcéry, venujú sa aj ony nejakému športu, nemajú hokejové ambície po ich otcovi?

Dcéry sa nevenujú hokeju, ale jedna sa venuje hip-hopu a druhá gymnastike. Som rád, že ich baví pohyb.

V priloženej fotogalérii si môžete popozerať zábery zo súkromného archvívu Ľubomíra Vaica.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame