Žena, ktorej rukami prešlo množstvo študentov: Rozhovor s novoveskou učiteľkou Jankou Krupkovou

Na Javorke pôsobí deviaty rok. Predtým učila rodená Novovešťanka Jana Krupková na základnej škole v Košiciach. Za takmer dvadsať rokov praxe si už s deťmi všeličo zažila, no ako hovorí iné povolanie ako byť učiteľkou by si nevedela pre seba ani predstaviť.

Prečo ste sa rozhodli byť učiteľkou?

Učenie ma bavilo od mala a preto som sa dobre učila. Už na základnej škole som svojim spolužiakom rada vysvetľovala učivo, ktorému nerozumeli. Dokonca som chodila doučovať slabších žiakov. Sen každého rodiča bol vtedy, aby jeho dieťa bolo lekárom. Ja som sa však bála byť zodpovedná za život a odovzdávať moje vedomosti ďalej ma napĺňalo.

Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Nie v rodine nikto nebol učiteľ. Zato teraz moja staršia dcéra sa rozhodla ísť týmto smerom.

Ste učiteľkou biológie a chémie. Prečo ste si vybrali práve tieto predmety?

Myslím, že v tejto voľbe ma dosť ovplyvnili moji učitelia. Biológia bola mojou srdcovkou od základnej školy a chémia ma tiež zaujala. Mali sme síce veľmi prísneho učiteľa, ale vedel dôkladne naučiť a miloval, keď niekto niečo vedel. Absolvovala som z tých predmetov rôzne súťaže či olympiády a nakoniec som pri nich aj ostala.

Ako si spomínate na svoje začiatky za katedrou?

Za katedru som sa postavila ešte počas štúdia na vysokej škole, keď sme chodili na prax. Praxovala som tu v Spišskej na svojej základnej škole aj na gymnáziu a pamätám si, že som sa poriadne zo začiatku červenala aj koktala a musela som poriadne predýchavať aj po skončení hodiny. Srdce mi bilo ako splašené. Mala som veľkú trému z toho, aby ma deti rešpektovali.

Čo platí na dnešných študentov?

To je večná dilema učiteľov najmä na stredných školách. Myslím si, že každého študenta treba brať ako osobnosť. Niečo treba dovoliť, ale nie všetko. Dôležité je mať prirodzenú autoritu. Ja beriem svojich študentov ako moje deti, učím aj vychovávam. Chválim aj karhám. Nikdy ich nezhadzujem a ani sa nad nich nevyvyšujem. Snažím sa s nimi tráviť čas aj mimo katedry a oni vedia, že sa nemusia báť za mnou prísť keď niečo potrebujú.

Keďže učíte na osemročnom gymnáziu, ako beriete žiakov, s ktorými ste strávili osem rokov života?

Ako vlastné. Moji študenti sú už teraz vysokoškoláci a mám k nim silné puto. Prežili sme spolu veľkú etapu života. Spoznala som ich, keď mali desať. Prešli sme si pubertou aj prvými láskami, tak ako v bežnej rodine. Mala som v triede prevahu chlapcov a keďže mám doma dve dcéry, tak som si s nimi prežila aj to čo som doma nemala – napríklad mutovanie. Zo začiatku boli lapaji, všeličo povyvádzali, neskôr pochopili, že učiť sa oplatí a dnes sú už z nich rozumní mladí muži . Teší ma, že aj keď už nechodia na gymnázium, stále ma prídu pozrieť.

Čo je na vašom povolaní podľa vás najkrajšie?

Najkrajšie je to, že im odovzdám moje vedomosti a životné skúsenosti. Teším sa, keď idú žiaci z hodiny s úsmevom s tým, že sa zase niečo nové naučili a nemusí to byť práve nový vzorec. Vtedy má táto práca zmysel.

Naopak, čo je najťažšie?

Najťažšie je odpovedať na niektoré otázky študentov, ale aj vybudovať si vzťah s novými žiakmi. Aj keď už učím takmer dvadsať rokov, stále začínam na začiatku školského roku akoby odznova.

Majú študenti záujem o biológiu aj chémiu?

Je veľký záujem, keďže sú to predmety, ktoré sú potrebné aj pri štúdiu medicíny a mnoho študentov v dnešnej dobe chce byť lekármi. Rastie záujem o semináre aj o maturitu z týchto predmetov. Minimálne tretina má v maturite biológiu, alebo chémiu.

Pred niekoľkými týždňami štrajkovali učitelia novoveských škôl, pridali ste sa aj vy?

Áno, bola som päť dní štrajkujúca. Do štrajku som sa pripojila nie len kvôli výplate, ale celkovo kvôli stavu školstva na Slovensku a nespokojnosťou s tým kam sa uberá. Viem ako školstvo funguje, keďže som učila aj na základnej škole. Dcéra teraz študuje na vysokej škole a myslím si, že v ňom treba robiť veľké reformy.

Učili ste na základnej škole niekoľko rokov, teraz učíte na gymnáziu. Je v tom nejaký rozdiel?

Samozrejme. Deti sú na základnej škole rôznorodejšie, sú tam silní aj slabí žiaci a niektorým sa treba viac venovať. Rozdiel je aj v učení, nie že by bolo na základnej škole málo učenia, ale nemusela som toľko študovať ako teraz. Hoci už učím na gymnáziu deviaty rok aj tak stále musím študovať nové veci aj príprava na hodinu je náročnejšia.

Študenti Javorky vás v našej ankete označili ako jednu z obľúbených učiteliek. Čo si vy o tom myslíte?

Neviem prečo si to tak vybrali… (smiech) Možno preto, že ich vypočujem, keď treba. Nie som na hodinách práve za tú najprísnejšiu a možno majú pocit, že sa aj na hodinách pri mne niečo naučia, čo by ma veľmi potešilo.

Vyviedli vám za tých osem rokov niečo?

Vyviedli všeličo. Hlavne, keď boli menší. Ostrihali vlasy spolužiakovi. Obalili sa počas prestávky do potravinovej fólie, alebo sa skryli všetci na záchodoch a trieda bola prázdna. Raz na 1. apríla si zase otočili lavice a sadli si opačne chrbtom ku katedre. Ale tí moji vždy vedeli, že keď to preženú, tak sa budem veľmi hnevať, preto to nejako nepreháňali.

Je nejaký zážitok, na ktorý si rada spomeniete?

Veľmi ma poteší, keď prídu za mnou žiaci a poďakujú mi, že som ich niečo naučila. Mala som žiačku ktorá momentálne študuje v Brne a prišla mi poďakovať za to, ako som ju naučila genetiku, že doučuje už aj druháčky. To, že som ich to ja naučila a oni to vedia a využívajú ďalej, to je ten najlepší zážitok.

Je podľa vás nejaký rozdiel medzi študentmi z čias, keď ste začínali a teraz?

Dnešné deti sú smelšie a možno aj otvorenejšie. Myslím si však, že to majú aj ťažšie, lebo v živote ich nič ľahké nečaká. Povedala by som, že sú väčšom napätí a je na nich vyvíjaný väčší tlak od rodičov. Doba je agresívna a stresová, preto aj oni žijú v oveľa väčšom strese.

Ako relaxujete vo voľnom čase?

Aj keď je voľného času veľmi málo, keď je príležitosť, rada si vyjdem s dcérou na prechádzku, alebo prečítam dobrú knihu.

Už ste aj niekedy oľutovali rozhodnutie stať sa učiteľkou?

Nikdy som neľutovala, že som sa rozhodla stať učiteľkou. Sú aj ťažšie chvíle, keď si poviem konečne piatok, ale nevedela by som si predstaviť robiť niečo iné. Moja práca ma neskutočne napĺňa.

Môže vás zaujímať:

• Kedysi drali školské lavice, dnes patria medzi zvučné mená: Takéto známe tváre študovali na ZŠ Komenského!
• Učiteľka zo Spišskej otvorene: Takto je to s našou prácou, nie všetko je len o platoch