Veľký rozhovor so známou herečkou Spišského divadla: Vyspovedali sme Máriu Brozmanovú

Dlhoročná herečka, ktorú poznajú nielen priaznivci divadla. To, ako sa k svojmu povolaniu dostala, ale aj pikošky z divadla nám prezradila v rozhovore Mária Brozmanová.

Jana Buvalová

Prešla si rôznymi profesiami, no stále ju to lákalo na dosky, ktoré znamenajú svet. V Spišskom divadle pôsobí už viac ako 20 rokov a miluje nielen svoje povolanie, ale aj Spišskú Novú Ves. Niečo o sebe, divadle i o tom, ako sa k svojmu povolaniu dostala nám prezradila herečka dušou aj srdcom Mária Brozmanová.

Ako ste sa dostali k svojmu povolaniu?

S divadlom som začala počas svojich stredoškolských čias ako 16-ročná. Oslovil ma Miško Buza, ktorý v tom čase hľadal ženskú postavu do inscenácie Zero. Bolo to na báze malých javiskových foriem v útulnom divadelnom priestore Semafor, tu v Spišskej Novej Vsi. Musím ale podotknúť, že predohru malo moje recitovanie na základnej škole v Krompachoch, kde som úspešne absolvovala niekoľko recitátorských súťaží.

Vyrastali ste teda v Krompachoch?

Som rodáčka z Krompách, absolvovala som tam základnú školu a prežila etapu detstva do svojich 14 rokov, kde som mala svojich starých rodičov z ockovej strany, tetu, spolužiakov, priateľov a Plejsy. V roku 1984 som začala navštevovať Strednú priemyselnú školu strojnícku v Spišskej Novej Vsi. Tu sa ma ujala pani Majka Findurová z OOS, ktorá pokračovala v mojom vývoji pestovať v sebe umelecké slovo. Bavilo ma to a práve táto pani dala Miškovi Buzovi podnet, osloviť ma k divadelnej tvorbe.

Bol to váš sen stať sa herečkou?

Nikdy pred tým som si nepredstavovala, že raz budem hrať divadlo a už vôbec nie, že to bude moja cesta života a povolanie. Nikto v našej blízkej rodine nebol herec aj keď ockov bratranec – mnohým známy Jožko Gavľák – bol stálicou Hviedoslavovcov, ale s ním som sa v tých časoch nestretávala. Páčili sa mi v telke komédie s Ivou Janžurovou a pani Jiráskovou, ale nenapadlo mi, že aj ja by som mohla byť niekedy herečkou. Chcela som byť vždy učiteľkou v materskej škole, ale v čase, keď som chodila na ZŠ, sa realizovalo triedenie žiakov, aký počet detí z danej ZŠ sa môže hlásiť na tú alebo onú školu v okrese. Ja som sa do počtu na pedagogickú školu nevošla a tak som išla na SPŠS.

Čo bolo po skončení strednej?

Školu som úspešne ukončila v roku 1988, kedy došlo k mnohým zmenám a ja som sa dostala ako nekvalifikovaná sila k učeniu detí v tretej triede na prvom stupni ZŠ v Letanovciach. Musím povedať, že to bolo krásne obdobie. Mala som 18 rokov a deti 9, takže sme si neskutočne rozumeli. Každý dobre vie, kto ma pozná, že som malej postavy. Keď som mala s nimi telocvik, boli sme vonku na ihrisku a pán riaditeľ sa pýtal detí, že kde majú vyučujúceho. Oni ukázali na mňa a ja som stála v bránke ako brankárka. Práve v tom čase som sa rozhodovala, či pôjdem diaľkovo študovať pedagogický smer, ale ja som niekde v podvedomí mala divadlo. Vedela som, že keď pôjdem študovať, už sa k divadlu nedostanem. A to som nechcela. Tak som napokon na päť rokov zakotvila v potravinárskom závode Zdroj, kde som na podniku vykonávala viaceré funkcie. Bola som rozmnožovačka, archivárka, poštárka, vedúca civilnej obrany, obchodná ekonómka a nakoniec sekretárka riaditeľa podniku. Áno, bolo toho dosť, ale všetko mi dalo veľmi veľa.

Stále vás to však lákalo na divadelné dosky?

Áno, popri zamestnaní som hrala divadlo so Snaživým divadlom, Hviezdoslavovcami a so Spišským divadlom a ešte som sa stihla zaľúbiť. V roku 1994 mi Albín Medúz ako vtedajší umelecký šéf dal ponuku, či by som nenastúpila do Spišského divadla ako členka umeleckého zboru. Neváhala som ani chvíľku a ponuku som prijala. Takže 17.3.1994 som sa stala herečkou a 30.4.1994 som sa vydala. Splnili sa mi dva z troch najväčších snov. Ten tretí prišiel o dva roky neskôr, keď sa mi narodil môj skvelý syn Branko.

Spišské divadlo bolo vaším prvým profesionálnym divadlom?

Čo sa týka profesionálneho divadla áno, ale ako som spomínala začala som v amatérskom Snaživom divadle. Kocúrkovo som odohrala s Hviezdoslavov­cami, spolupracovala som s divadlom Actores v Rožňave, ale najdlhšie a najaktívnejšie som pracovala a posun v divadelníctve som zažila s Vladom Benkom v divadle Commédia Poprad, kde som pôsobila približne desať rokov. Na profesionálnej báze som začala účinkovať v Poprade rovnako ako v Spišskej v roku 1994. Bol to mohutný no efektívny štart.

V Spišskom divadle pôsobíte teda najdlhšie čo sa týka súčasného zloženia umeleckého súboru…

V Spišskom divadle pôsobím 24 rokov a bohužiaľ pri svojom ešte nie veľmi vysokom veku som predsa najstaršou herečkou v umeleckom súbore. Hovorím to s úsmevom na tvári, lebo sa tak necítim, ale ani neviem kedy mi ten čas vpísal toľko krížikov a čiaročiek v podobe vrások do tváre. Možno aj preto mám pocit, že som už povinná odovzdávať svoje skúsenosti svojim prevažne mladým kolegom, ktorí prichádzajú z vysokej školy .

Čo pre vás znamená vaše povolanie?

Svoju prácu si vážim, pretože som si ju vysnívala. Vyžaduje si veľa trpezlivosti, pokory, nápadov, duševnú i fyzickú pohodu, odovzdanosť, hravosť, čas ale hlavne moju dušu, ktorú prepožičiavam množstvu postáv, ktoré stvárňujem. Máloktorý človek má to šťastie robiť to čo ho baví. Ja to šťastie mám a preto si ho chránim a tak ľahko sa ho nevzdám. Potrebujem ale k tomu tím ľudí, ktorí chcú tvoriť a pracovať oduševnene, precízne, pokorne s úctou a láskou nielen k svojej práci, ale aj prístupom k ostatným kolegom a ľuďom, ktorí tvoria tento tím. Pretože každý herec vie, že toto je tímová práca a stačí jedinec, ktorý vám to dokáže znepríjemniť, prípadne podkopnúť nohy. Našťastie v umeleckom súbore v súčasnej dobe, máme všetko nie len talentovaných, ale aj veľmi milých a úctivých mladých kolegov. Samozrejme, že bez režisérov by sme toho veľa nedokázali a tak v mojom živote zohrávajú priam neodmysliteľnú, dôležitú súčasť môjho života. Do nich vkladám dôveru v dobrý výsledok a môj herecký prínos je ovplyvnený ich myšlienkami a rukopisom, ktorým usmerňujú priebeh celého skúšobného procesu.

Dá sa spočítať koľko divadelných hier máte už za sebou a to vrátane rozprávok, povedzme aspoň približne?

Ak rátam, že pracujem v tomto divadle 24 rokov, z toho som bola cca dva roky na materskej dovolenke, naštudovala som približne 90 inscenácií a odohrala som v tomto divadle viac ako cca 3550 predstavení. Ak k tomu prirátam predstavenia v ostatných divadlách, dostaneme sa na číslo 110 inscenácií a cca 3800 divadelných predstavení. Presný výpočet som mala do desiateho roku v divadle, ale potom som to prestala rátať a tak mi ostali čísla z prevádzkového oddelenia a z jednoduchej matematiky.

Máte aj obľúbený žáner?

Komediálny žáner mám veľmi rada z jednoduchého dôvodu, ľudia sa smejú, zabávajú, proste sú šťastní. Aspoň na chvíľu zabudnú na svoje každodenné starosti a vnímajú iba chvíľkové potešenie z javiska. Naopak, zbožňujem pocit, keď diváka oslovím bohatou, hoci ťažkou myšlienkou. Vedomie, že divák odíde z divadla rozmýšľajúci, emočne zasiahnutý, ma napĺňa. Mám dobrý pocit, že to čo videl, nebol klam, ale odraz skutočnosti, ktorej sa hovorí život alebo pravda.

Je nejaká rola, ktorú by ste sa rada zahrali?

Snáď Katarínu zo Skrotenia zlej ženy, tú som už raz hrala v divadle Commédia, ale v našom divadle a zase v inom prevedení, tak to by som si fakt rada zahrala.

A naopak je nejaká postava, ktorú nemáte rada?

Musím povedať, že taká postava nie je. Sú postavy, ktoré už možno hrávate veľakrát a neprinášajú pre mňa takú čistotu, akú mali na začiatku, alebo ktoré sa rodili za nie veľmi priaznivých podmienok, ale to nie je problém postavy, ale mojej povahy.

Predpokladám, že o veselé historky či brpty nie je na javisku núdza. Spomeniete si na niečo, čo vám najviac utkvelo v pamäti?

Musím sa priznať, že nepatrím ku hercom, ktorí by si pamätali tieto veci detailne. Ale spomeniem vám chvíľu, keď sme s kolegom mali dialóg a ja som vo svojej postave dokončila svoje texty a čakala na repliku, ktorá mala prísť od kolegu, a ona neprichádzala a neprichádzala. Ja som v tú chvíľu dostala okno aj za neho a tiež som stála a stála ako soľný stĺp. Krvi by ste sa nedorezali ani mňa ani kolegu. Zrazu sme sa proste stratili v situácii a trvalo to, aspoň pre nás, hodnú chvíľu, kým sme sa znovu spamätali a naviazali sme ďalší dialóg. „Sranda“ je, aj keď vám kolega preskočí niekoľko strán a vy viete, že v tom vynechanom je pointa, alebo ak niekto skríkne umrel a on ešte stále žije, prípadne, keď vám všetci kolegovia zmiznú z javiska lebo nevedia čo majú robiť a vy tam ostanete sám. Čo urobíte? Odídete tiež. No je toho dosť, ale sú to chvíle chvíľ. Je dobré sa nad nimi zasmiať, ale aj povedať si, že sa to už nesmie opakovať.

Robíte si žartíky medzi sebou, myslím s kolegami počas predstavenia?

Žarty si medzi sebou robíme, ale väčšinou je to tak, aby to divák nezbadal. O to je to ťažšie, že to nemôžete priznať. Prezradím, že na každom predstavení Dámsky krajčír, kolega má fotku, kde ukazuje portrét istej ženy. Divák ho vidí iba zo zadnej strany, a vtedy na každom predstavení je iná fotka. Strieda sa buď nahá žena, kolegyňa alebo nejaká šereda. Všetci to vidíme, iba divák nie, poviem vám, že za tým mám repliku a vždy som rada, keď jednoduchú vetu poviem bez chyby a úsmevu na tvári. Poprípade, keď čítate nejaký list a dobráčisko kolega vám vymení text, alebo vám dá iba čistý papier. Áno, vieme sa baviť na úkor druhého.

Čo robíte rada vo svojom voľnom čase?

Lyžujem, bicyklujem, leziem po skalách a chodím na rôzne potulky prírodou. Okrem športov, ktoré som vymenovala, mám rada fitness, cestovanie, zbieranie húb či iné zábavky – ako sú varenie a grilovanie v prírode či iné aktivity.

Aký máte vzťah k Spišskej?

Milujem toto mesto pre jeho polohu. Vidím milované Vysoké Tatry, neďaleko máme Spišský hrad a priamo pod nosom Slovenský raj, v meste historické skvosty – Spišskonovoveskú vežu, Levočskú bránu, všetky kostoly, Radnicu, krásne námestie a v neposlednom rade Spišské divadlo. Skvostov mesta je tu naozaj dosť. Nepotrebujem k dennému životu ruch veľkomesta, ale mestečko, ktoré mi zabezpečuje prácu, kultúrne a športové vyžitie, bezpečnosť, krásu svojho pôvabného dizajnu a priateľov, ktorých tu mám ozaj dosť. Som tu šťastná a chcem robiť svoju prácu viac ako dobre a zodpovedne a potešiť tak ďalších ľudí. Ak sa mi to podarí len sčasti, budem spokojná.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info zo Spišskej a okolia.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame