Rozhovor s primárom Zeleným: Viem vypnúť, ale niekedy nad prípadom rozmýšľam i v noci

Čo vás priviedlo k štúdiu medicíny a kde ste študovali?

V podstate bol to môj strýko, čo ma inšpiroval. Bol obvodný lekár a ja som k nemu chodil na prázdniny. Jeho práca ma veľmi fascinovala a preto som sa rozhodol, že aj ja budem lekárom. Študoval som na fakulte v Košiciach.

Okrem strýka bol ešte niekto z rodiny lekár?

Nie nebol. On bol jediný z rodiny.

Čo bolo na štúdiu medicíny pre vás najťažšie?

Celkovo to bola drina oproti iným fakultám. Chcelo to veľa trpezlivosti a vytrvalosti počas celého štúdia.

Prečo ste si vybrali práve tento odbor?

Ja som si ho ani nevybral. Medicínu som končil v 76-tom a praxoval som ako medik na chirurgii či gynekológii. O áre v tej dobe nebola vôbec zmienka. Tento odbor bol ešte v plienkach. Ja som bol rozhodnutý, že budem robiť na neurológii, no všetko to zmenil teraz už nebohý primár chirurgie Rehák.

Čím to zmenil, alebo, ako ste sa dostali k svojmu odboru?

Počas praxe na chirurgii ma prehovoril na tento odbor. Odôvodnil to tým, že intenzívna medicína je to najkrajšie, čo na medicíne existuje.

Takže po štúdiu ste nastúpili do odboru, ktorý ste neštudovali. Aké boli teda vaše začiatky?

Áno, nastúpil som do Levoče na áro, no nevedel som o tomto odbore nič, keďže na fakulte sme sa o tom neučili. Mal som veľký strach z anestézie, zo stavov pacientov, ktorí často boli na hrane života a smrti. Prvý rok som bol rozhodnutý, že odídem a budem sa venovať urológii – bola to jednoduchšia cesta. Tento odbor mi prišiel veľmi náročný a ťažko som to zvládal. Nakoniec vďaka primárovi Rehákovi som ostal v tomto odbore až dodnes, čo je už pomaly 40 rokov. A zistil som, že mám rád stres (smiech).

Dosť nezvyčajné. Ľudia väčšinou stres radi nemajú. Ako sa to prejavuje v praxi?

No keď je stres, tak vtedy ožívam. Stres je pre mňa akýsi hnací motor, ktorý ma dokáže vyburcovať k lepším výkonom. Keď sa nič nedeje, to je nuda.

Vraveli ste, že začiatky boli kruté. Ako si spomínate na svoju prvú anestézu?

No bolo to asi po prvom týždni a primár ma poslal mimo chirurgie dať anestéziu na gynekológiu. Pamätám si, že som bol bledý, spotený a povedal som si, že toto určite neprežijem, ale prežil som.

Spomínali ste, že po štúdiu ste nastúpili do nemocnice v Levoči. Kedy ste prišli do špitálu v Spišskej Novej Vsi?

Do nemocnice v Spišskej Novej Vsi som nastúpil v roku 1996 – rovno do funkcie primára.

V akom stave vám najčastejšie vozia pacientov na vaše oddelenie?

Sú to hlavne pacienti, u ktorých sú ohrozené životne dôležité funkcie. Ťažké úrazy, polytraumy, otravy, ťažké pooperačné stavy, ťažké infarkty plus pacienti z terénu úrazy, havárie aj mládež, ktorá to neodhadne s alkoholom.

Keď spomínate mládež, pamätáte si aj na nejakého rekordéra v nameranom promile?

Áno, asi pred dvomi rokmi nám priviezli 17– ročného mládenca v bezvedomí. Museli sme ho intubovať a napojiť na umelú pľúcnu ventiláciu. Namerali sme mu 4,5 promile, ale dobre to dopadlo.

Čo je najkrajšie na tomto povolaní?

Najkrajšie na tom je pacient, ktorý je vo vážnom stave, opúšťa naše oddelenie po vlastných a s úsmevom na tvári. Človek má vtedy pocit, že tá práca má svoj význam.
Naopak čo považujete za najťažšie respektíve za najnáročnejšie?

Najťažšie je to, že aj keď sa niekedy snažíme pomôcť zo všetkých síl, aj medicína má svoje hranice. Niekedy naozaj nie je v našich silách pomôcť, len bezradne pozerať. Ťažké je však aj dostať sa s príbuznými pacienta na jednu vlnovú dĺžku, čo sa nie vždy darí.

Je niečo čo vám na vašom odbore prekáža?

Hovorí sa, že anestézia je umenie. Nie je nebezpečná anestézia, ale nebezpečný anesteziológ. Trošku mi vadí, že vždy je v popredí ten operatér aj vďaka patrí jemu a ten anesteziológ je vlastne tak v pozadí. Pacient si veľakrát neuvedomuje, že anesteziológ je pri operáciách rôzneho druhu dosť podstatný a prevedie ho cez to všetko počas operácie. Aj niektorí kolegovia považujú anesteziológa skôr za servis, čo nie je celkom pravda, lebo tento odbor patrí medzi základné odbory medicíny a je veľmi dôležitý.

Ovplyvňuje vás vaša práca v osobnom živote?

Ja mám to šťastie, že rýchlo zabúdam. Ináč by som nemohol robiť túto prácu. Niekde v podvedomí to je, ale dokážem vypnúť. Sú síce niekedy výnimky, keď je ťažký stav a rozmýšľam nad tým aj v noci, ale keď netreba, snažím sa vypnúť.

Na čo najradšej spomínate, respektíve čo vám najviac počas vašej praxe utkvelo v pamäti?

Zážitkov je veľa a ťažko vypichnúť jeden, no spomínam si na prípad, keď som pracoval v levočskej nemocnici, že nám priniesli na oddelenie dvojhodinového novorodenca s nevyvinutou brušnou stenou. Operovali sme ho štyri hodiny za takých podmienok, aké v tej dobe boli, ale prežil to a dnes je z neho statný chlap.

Vy ako dlhoročný odborník, čo si myslíte o stave zdravotníctva na Slovensku?

Niekedy mám dojem, že peniaze v zdravotníctve sú tie najdôležitejšie a musíme sa správať ekonomicky. Pacient je niekde v pozadí, čo je na škodu. Keď som začínal, bolo na pacienta viac času, ale oveľa menej administratívy. Určite si myslím, že kontakt s pacientom by mal byť oveľa lepší.

Po práci treba aj vypnúť, ako najradšej relaxujete?

Predtým som sa venoval futbalu, ale teraz už nemám veľa času. Rád chodím na turistiku.

Spomínali ste turistiku. Máte aj nejaké obľúbené miesta?

Klasika Slovenský raj a Vysoké Tatry.

Čo sa týka futbalu – tomu ste sa venovali nejako aktívne?

Áno, hrával som futbal za Lokomotívu Košice. Futbal bola moja veľká láska. Keď som však začal študovať medicínu musel som si vybrať: buď futbal, alebo medicína. Tak som si vybral. Teraz sa stal mojím pasívnym koníčkom. Rád si pozriem kvalitné zápasy v telke.

Primárom ste pomaly už dvadsať rokov. Rok ste boli aj riaditeľom našej nemocnice. Prečo len rok?

Ja som riaditeľom nechcel byť a ani som to neplánoval. Tú funkciu som zobral len preto, že pôvodný riaditeľ odišiel a ja mám k tejto nemocnici veľmi blízky vzťah. Nechcel som, aby sa uberala zlým smerom či vývojom. Byť však riaditeľom aj primárom bolo dosť vyčerpávajúce a keďže byť riaditeľom nebola moja priorita, tak som sa po roku funkcie vzdal.

Idú aj vaše deti v otcových šľapajách?

Dcéra našťastie nie , ale syna sa mi nepodarilo odhovoriť a už niekoľko rokov robí lekára tu na gynekológii.

V roku 2012 ste bol ocenený slovenskou lekárskou spoločnosťou za rozvoj odboru. Čo ste dostal a aký je to pocit?

Dostal som bronzovú medailu a bronzovú plaketu. Pre mňa to bolo dosť veľké zadosťučinenie za moju prácu.

Ste zakladateľ regionálnej anestézie na Spiši, zakladateľ rýchlej zdravotnícke pomoci v Levoči, bol ste námestník LP či riaditeľ nemocnice. V medicíne pôsobíte skoro 40 rokov z toho 19 rokov ako primár. Je ešte niečo čo by ste rád v živote dosiahol, alebo čo si do budúcna želáte?

Hlavne by som chcel ďalej odovzdávať skúsenosti a vedomosti svojim kolegom. A čo si želám? Hlavne zdravie. Ja si myslím, že človek by mal mať hlavne v medicíne odbornosť, šťastie a anjela strážneho. Keď to má, má všetko.