Muž, ktorý stojí na čele novovybudovaného oddelenia v Spišskej: Vyspovedali sme primára Mavrodieva
Lekárom je už 21 rokov. Dlho pôsobil vo Veľkej Británii. Vyspovedali sme primára novovybudovaného oddelenia novoveskej nemocnice, Borisa Mavrodieva.
Po takmer desiatich rokoch pôsobenia vo Veľkej Británii sa vrátil na Slovensko. V spišskonovoveskej nemocnici pôsobí od októbra minulého roka a od 1.júna sa stal primárom na jednom z novovybudovaných oddelení. Prinášame vám rozhovor s primárom oddelenia anestéziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti Borisom Mavrodievom
Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie? Pochádzate z lekárskej rodiny?
Nepochádzam z lekárskej rodiny. Bol som prvým lekárom v rodine. Nemôžem povedať, že to bol môj sen od mala, ale tak sa to postupne vyvíjalo počas štúdia. Na gymnáziu som sa rozhodol pre medicínu a neľutujem.
Vravíte, že študovať medicínu bolo postupné rozhodnutie. A so špecializáciou to bolo ako?
Tak isto. Nebolo to okamžité rozhodnutie, že chcem byť anesteziológ. Vedel som však, že sa chcem venovať odboru, ktorý je dynamický a vyžaduje si rýchle rozhodovanie a manažment kritických stavov.
Kde ste začínali po skončení školy?
Som rodený Prešovčan, takže som začínal v terajšej fakultnej nemocnici, kde som pôsobil desať rokov.
Spomínate si aj na váš prvý deň v práci, alebo niečo, čo vám vo vašich začiatkoch utkvelo najviac v pamäti?
Na svoj prvý deň si nespomínam, to by som klamal, keby som povedal, že áno. Určite si však pamätám asi tretí deň v práci, keď mi môj mentor oznámil, že na ďalší deň budem robiť spinálnu anestézu, že si mám všetko naštudovať a pripraviť sa. Vtedy som pocítil veľkú zodpovednosť, ale bol som aj rád, že mi bola vyjadrená dôvera, že to môžem robiť, samozrejme, pod dozorom staršieho kolegu.
Dá sa povedať, že ste mali aj obavy či rešpekt z tohto zákroku?
Obavy ani nie, rešpekt určite. Ten mám doteraz a myslím, že každý lekár musí mať rešpekt pred tým, čo robí. Inak by nemohol byť lekárom.
Po desiatich rokoch v Prešove ste odišli do Veľkej Británie, prečo?
Prečo? Nové výzvy. V tom čase prebiehal v Británii program skracovania čakacej doby pre pacientov a zvyšovali počty personálu tým, že hľadali ľudí v zahraničí. Prihlásil som sa, prešiel som výberovým konaním a začal som tam pracovať
Koľko rokov ste pôsobili mimo Slovenska?
Takmer desať rokov.
Aký je najpodstatnejší rozdiel medzi zdravotníctvom na Slovensku a v Británii?
Nedá sa to tak jednoznačne povedať, no najväčší rozdiel je asi v tom, že vo Veľkej Británii je väčší poriadok.
V akom zmysle?
Anglické zdravotníctvo je popredu v kontrole kvality, vzdelávania lekárov a sestier či štandardizácii postupov liečby.
Dá sa povedať, čo sa týka pacientov, že je o nich lepšie postarané?
V princípe asi áno, pretože práve tá štandardizácia vedie k tomu, že minimálna úroveň alebo kvalita, ktorú pacient dostane, je nastavená a definovaná pomerne presne. Lekár vie presne, čo sa od neho očakáva, a pacient si to vie odkontrolovať.
Je niečo, čo je lepšie podľa vás na Slovensku?
Na Slovensku je zasa systémovo dobré, že špecialisti hlavných odborností ako je gynekológ, zubár, internista či chirurg sú pacientovi prístupní priamo. Výhodou pre pacienta na Slovensku je, že tu nefunguje prísny objednávací systém ako v Británii. Tam totižto vás má na starosti jeden lekár – dajme tomu ako je u nás všeobecný lekár – a ten má na starosti deti, dorast, dospelých, ženské problémy aj geriatriu. Takže ak má žena gynekologický problém, musí ho navštíviť tak či tak. Všeobecný lekár odošle pacienta k odborníkovi, ale ten predtým je zaradený do objednávacieho systému. Tam je výhoda, že pacient si môže síce lekára vybrať, ale keď si vyberie niekoho, kto má plno, môže na vyšetrenie čakať aj štyri a viac týždňov. Na Slovensku idete ku gynekológovi rovno a aj keď si tam niekedy posedíte dlhšie, dostanete sa k nemu ešte v ten deň a v ten istý deň môže byť začatá aj liečba.
Spomeniete si na nejaký pekný zážitok počas vášho pôsobenia za hranicami?
Pekných zážitkov je veľa. Ja som pôsobil na pozícii konzultanta. V Británii totižto oddelenie nemá primára, ale niekoľkých konzultantov, ktorí spolupracujú a spolu zodpovedajú za chod oddelenia. Jedným z pekných momentov bolo, keď sme spolu s kolegami zavádzali do praxe spinálnu či epidurálnu anestéziu pre veľké ortopedické operácie (náhrady kĺbov), pričom v Prešove sme to robili už bežne. V nemocnici, v ktorej som pôsobil, sme boli akýmsi ostrovčekom, kde sa to robí inak ako v zbytku Británie.
Sú britskí pacienti vďační?
Sú. V Británii sa veľmi cení odbornosť. Pacienti k vám chodia s dôverou, lebo veria tomu, že keď sa niekto vypracoval na pozíciu konzultanta, tak musí byť v svojom odbore dobrý. Briti majú jeden pekný zvyk, dajú sa tam kúpiť takzvané ďakovné karty, ktoré radi posielajú. Ak sa chcú poďakovať, nedonesú vám dezert či kávu, ale pošlú ďakovnú kartu, čo je milé.
Nemajú predsudky, keď majú byť ošetrení lekárom – cudzincom?
Ak aj majú, nedávajú to najavo. Ja osobne som sa s tým za tie roky nestretol.
Po takmer desiatich rokoch ste sa vrátili naspäť, prečo?
Nebol na to špecifický dôvod. To rozhodnutie vrátiť sa späť priniesol bežný život. Žil som tam s rodinou v nájomnom dome. Majiteľ vám kedykoľvek mohol povedať že sa máte sťahovať a my sme mali tú smolu, že sme sa sťahovali sedemkrát. Takisto deti vyrástli a manželka, ktorá sa o ne starala, chcela ísť do práce a profesne rásť. Takisto aj ja. Tam, kde som pôsobil, som v rámci svojej odbornosti dosiahol strop a nebolo sa kde posunúť. Po takmer desiatich rokoch nastal čas na rozhodnutie, či tam chceme ostať natrvalo, alebo vrátiť sa na Slovensko.
Predsa len lekár v Británii má väčší plat ako lekár na Slovensku. Neberiete to ako nevýhodu?
Vôbec. Pri zárobku totižto nemôžete pozerať len na číslo na výplatnej páske, dôležité je to, čo vám po zaplatení nevyhnutných životných nákladov ostane. V Británii som platil nájomný dom, manželka nepracovala, starala sa o deti, ktoré sme neraz museli voziť autom do školy vzdialenej dvadsať kilometrov a to nerátam náklady na cestu na Slovensko a späť minimálne dvakrát do roka. Keď sme sa vrátili domov, dostal som plat slovenského lekára špecialistu na univerzitnej klinike.
Moja manželka, zdravotná sestra, sa vrátila do práce. Dnes je náš disponibilný príjem po odpočítaní všetkých nevyhnutných výdavkov porovnateľný s tým, aký sme mali ako rodina vo Veľkej Británii.
Ako zatiaľ hodnotíte svoje pôsobenie v spišskonovoveskej nemocnici a na oddelení novej generácie, ako to bolo nazvané?
Veľmi pozitívne. Toto je 21.storočie. Je to to, čo by ste videli v akejkoľvek zrekonštruovanej všeobecnej nemocnici podobnej veľkosti v Británii, Nemecku, Írsku, Rakúsku či Švajčiarsku.
Keďže tieto dve nové oddelenia boli prezentované ako to najlepšie na Slovensku, dá sa povedať, že aj pacientom tu bude poskytnutá lepšia zdravotná starostlivosť?
Hlavným cieľom je lepšia a včasnejšia odborná starostlivosť. Kráčame dopredu, rozvíjame sa a zlepšujeme.
Prečítajte si tiež:
Veľká novinka nemocnice na FOTKÁCH: V Spišskej otvorili oddelenie za vyše milión eur!