Hrdina, ako ho ešte nepoznáte: Prečítajte si nikdy nepublikované listy Jánovi Nálepkovi!

Prinášame vám viacero výňatkov z jeho osobnej korešpondencie, ktoré neboli do dnešného dňa nikde publikované a verejnosť sa tak s nimi ešte nemala možnosť oboznámiť.

Rozpad Československa a začiatok 2.svetovej vojny ho poriadne zasiahli. V liste Oľge Durdiakovej píše: „Chceš aby som bol veselý- Olik, to už asi sotva kedy budem, veď sa mi zrútil celý predpokladaný život, všetko v čo som veril, prečo som pracoval a bol. Dnes žijem ako robot bez duše. Myseľ je vždy inde! Nehnevaj sa preto, ale posledné politické otrasy zasadili mojej duši smrteľnú ranu, z ktorej sa hádam nespamätám, lebo nechcem zradiť sám seba.“

Knihy, ako cenný poklad

K jeho celoživotným láskam patrili knihy. Jeho osobná knižnica vzbudzuje aj dnes obdiv. Nachádza sa v nej okolo 400 titulov. Časť svojej knižnice pri svojom odchode daroval pre deti v maríkovskej ško­le.

Do svojho denníka, ktorý si viedol počas štúdia na učiteľskom ústave si zapísal : „Doniesol som si knihu. Je to román lásky. Prečo také knihy čítam? Nerobím to preto, žeby som bol zamilovaný. Prevládne ešte vždy rozum nad všetkým. Oľgu mám ale skutočne rád. Chovám sa k nej divne. Práve tak jedná muž v tej knihe. Má dievku rád, ale je k nej tvrdý, hrubý. Ona ho má tiež rada. Odovzdávajú sa v myšlienkach. Predsa ale si porozumejú. Kiež by sme si my porozumeli. Môžem sa domnievať, že mi verí? O, jak by som bol šťastný, keby mi aspoň verila. Potrebujem jej lásky, jej nežného objatia, ako ochranu, strážcovi. Prečo je taká zdržanlivá. Prečo mi neopätuje ani jedného vrelého pohľadu, objatia, po takom neskonale túžim. Mohol bych v jej náruči zomrieť jej poľúbkom posielajúc život do výšin.“

Hudba pre neho znamenala veľa

Veľmi rád spieval, prevažne plným tenorom. Brat Jozef si spomína, ako sa veľakrát pristavovali ľudia pri oknách ich domu a načúvali Janovmu spievaniu a hraniu. Medzi jeho najobľúbenejšie predmety patrila hudobná výchova. Nálepka bol výnimočným multiinštrumen­tálnym hudobníkom. Hral na husle, organe, harmóniu, klavíri, base, violončele, cimbale a trúbke. Aktívne vystupoval so študentským orchestrom a hrával aj na dedinských zábavách.

Oľga Durdiaková spomína na Jana Nálepku: „Čas letel. Prišiel 15. november- konferencia, ktorej výsledok ma nemilo prekvapil. Mala som napomínanú z huslí. Veľmi ma to mrzelo. Cítil so mnou i on. Dával mi potom hodiny i zo spevu . A tu stál pri mne dlho, celkom iný- prísny, zamračený a nahnevaný. Bála som sa ho veľmi ( a on sa bavil na mojom strachu ). Ale keď sa moje vedomosti v hre na husle i v speve zlepšili, zmenil sa i on. Raz na hodinu doniesol tiež svoje husle. V duchu som si vzdychla, myslela som, že bude so mnou hrať ( nevedela som v triede držať takt ). Po obyčajnom vzájomnom úctivom pozdravení vybrala som noty a husle. Potom som zahrala úlohu- len raz- tak iste i zo spevu. On medzi tým naladil svoje husle. Nedal mi úlohu ako inokedy, ale vzal smyk a krásne. Schopenovo vyznanie a melódia z grófky Merici. Bola to najkrajšia časť zo všetkých husľových vystúpení v ten deň, ale i krásna chvíľka môjho väčšinou bôľneho života. Potom položil husle, chytil ma za obe ruky a tíško mi zašepkal: „Olinko od dneska mi budeš hovoriť Jano.“ To bol prvý prejav lásky a s ním tichúčko zlietol na moje pery i prvý bozk od chlapca, ktorý sa v mojom srdci zapálila iskierka lásky k nemu a ktorá sa rozblčala v mohutný plameň, ktorý ani dnes, ba tuším nikdy nezhasnú ani prúdom vlastných sĺz, ani ľahúnky vánok núkaného sa mi snáď šťastia..“

V roli učiteľa

Nálepka učil v Hornej Maríkovej z ktorej bol preložený do ešte vzdialenejšej a zapadnutejšej obce, ako jeho vtedajšie pôsobisko a to do školy Mlynky – Biele Vody.

O tom, aké hlboké puto si vybudoval s touto obcou a jej obyvateľmi svedčí aj list Boženy Laurenčíkovej, ktorá neskôr vystriedala Jana na tomto pôsobisku: „Musím vám tiež povedať, že som vás nenávidela hneď pri prvých krokoch na svojej učiteľskej dráhe. Hneď, keď som sa hlásila na inšpektoráte v Spišskej Novej Vsi, hovorila pani sekretárka o vás, ako vás mali tunajší občania radi, že vás chceli naspäť. A tak som si povedala, že keď mali radi Vás, a vy ste odišiel, že nebudú mať radi mňa, keď ja som k tomu všetkému ešte Češka a aj tu sa stále hovorilo o pánovi učiteľovi. Ja som vždy zaškrípala zubami a nenávidela vás o niekoľko percent viacej. Teraz to už pominulo, pretože aj pomery sa menia.“

Divadelné nadanie začal rozvíjať v miestnej pobočke Roľníckeho dorastu, ktorého členom sa stal v Smižanoch. Vykonával tam „funkciu“ hlavného režiséra, ale stal sa aj hercom v rozmanitých divadelných hrách. Medzi jeho najobľúbenejšie žánre patrili komédie. Brat Jozef si spomína, ako svoje hry nacvičovali v ich stodole, v stolárskej dielni u Černického, alebo aj v miestnej krčme. Ako člen mládeže agrárnikov, dostal za úlohu viesť a organizovať v Smižanoch Sedliacku jazdu. Tejto úlohy sa zhostil veľmi rád, lebo sám miloval kone a bol aktívny jazdec. Počas vojenčiny dokonca súťažil aj na dostihových pretekoch.

Chcel meniť svet

Naďalej rozvíjal svoju publikačnú činnosť. Jeho články boli silno politicky ladené. Vystupoval v nich na obranu najbiednejších a ostro napádal ľudákov. Svoje články uverejňoval v periodikách Podtatranský kraj, Podtatranská Slovač a iných. Z jedného jeho článku vyberám tieto slová: „A prečo sa neklepe tam, aby zaplatili nedoplatky a dane, kde sú ešte dnes miliónové zisky? Či pre tých nie je zákon? Proti kapitálu zákon nejestvuje? Musíme sa dočkať nápravy, ale nie nariekaním, ale odvahou a jednotou.“

Za svoju politickú činnosť si veľakrát vyslúžil nie veľmi povzbudivé slová aj od ľudí, jeho srdcu najbližších. Priateľka Máša v jednom z dopisov Janovi píše : „Dnes máš plnú hlavu ideálov, pre ktoré chceš žiť, ktorým chceš venovať svoj život. Ale ver Jano, čím skôr toho necháš urobíš lepšie. Bude to lepšie než tvoje neskoršie sklamanie, ktoré bude oveľa horšie. Budeš všetkého ľutovať…Čím budeš starší, tým viacej budeš chápať a vidieť, že všetko okolo teba je samá pretvárka a klam. Preto nepríjemnosti, ktoré ti vznikajú pre tvoju snahu a pilnosť, ktorou sa všetkému venuješ, neber príliš tragicky. Nikdy nečakaj uznanie.. Tí ktorí vedia, že si ho zaslúžiš, nedajú ti ho najavo pre strach pred druhým a robia to čo druhí. Svet je zlý a ľudia v ňom ešte horší.“

Do Smižian priniesol skauting

Jeho energická práca sa pretavila aj v založení prvého skautského oddielu v Smižanoch. V tej dobe boli skauti novým, nevídaným zjavom. V Smižanoch sa našli aj takí, ktorí tejto činnosti nepriali. Jano a jeho mladí skauti si neraz vypočuli na svoju adresu spŕšku urážlivých slov, či výčitiek. Nevyhli sa aj posmechu za svoje skautské oblečenie. Najväčším problémom však bolo, že turistické výpravy sa uskutočňovali zo soboty na nedeľu, kedy ostávali v prírode aj v noci a v nedeľu skoro ráno a tým pádom veľakrát chýbali v kostole, za čo si vyslúžili množstvo problémov od rodičov a miestneho farára.

Jano sa stal vedúcim oddielu a svojich zverencov učil chytať ryby holými rukami, zakladať vatru, poznávať a variť huby, poskytovať prvú pomoc, morzeovku, viazať uzly, plávať, orientovať sa v noci v teréne, otužilosti. Jano zaviedol plávanie v rieke Hornád a plaveckú sezónu zahajovali v apríli, keď po rieke plávali ešte kryhy ľadu. Medzi ďalšie verejnoprospešné aktivity skautského oddielu patrili opravy a výstavba náučných chodníkov v Slovenskom raji, vysádzanie drevín …

Dr. Ing. Dezider Slavoj- Štrauch si na činnosť skautského oddielu spomína takto: „Najdôležitejšie a najvzácnejšie životné skúsenosti som získal ako člen skautskej organizácie počas desiatich rokov. V pamäti si držím nezabudnuteľné zážitky a spomienky. Nálepka bol mojim veľmi dobrým priateľom z čias strednej školy a z doby skautovania v Smižanoch. Jano mal les a prírodu veľmi rád. Často odbehol sám alebo s priateľmi a priateľkami na Kláštorisko, alebo do blízkeho okolia.“

Okrem divadla, hudby, kníh hral nezastupiteľnú rolu v Janovom živote aj šport. Stál pri založení miestneho futbalového klubu v Smižanoch. FK Smižany si zvolili modrobiele dresy a prvý gól strelil Jano Komiľár. Bol to samozrejme neregistrovaný klub a svoje zápasy hrali na miestnych poliach. Nálepka hral na ľavom krídle. V 30. rokoch medzi nové športy u nás patril aj volejbal. Medzi prvých hráčov v Smižanoch patril aj Nálepka, ktorý spolu s bratmi a kamarátmi zriadil aj provizórne ihrisko a tak sa tento šport dostal aj do povedomia miestnych detí.

Na lásku nemal šťastie

Do jeho života patrila samozrejme aj láska. Podľa korešpondencie, ktorá je ukrytá v archíve môžeme usudzovať, že Nálepka nebol žiadnym Cassanovom, ako tvrdia o ňom zlé jazyky. Mal niekoľko vzťahov, či románikov, ktoré však svojim počtom odpovedajú približne počtu vzťahov a románikov, ktoré má dnešný priemerný slovenský muž. V láske nemal veľké šťastie…Po rozchode s Nálepkom Božena Laurenčíková v liste píše: „To vieš, že na teba nezabudnem nikdy. Bol si voči mne vždy veľmi dobrým a tiež, keby na Teba hovorili neviem čo, odpoviem vždy: Nie, on je dobrý chlapec. Spomienky na teba budú vždy tie najlepšie.“

Úryvok z listu od Anny Reichwalderovej : „Jano znamenal pre mňa mnoho, že som mu darovala všetko, čo som mohla v živote komu venovať. Mala som ho rada, vždy som bola rada s ním a každá minúta s ním strávená mi bola a vždy bude drahá. Veď nie je treba tajiť to, čo je zrejmé. Vždy som verila, že sa všetko dobre skončí a on sa mi vráti. Nestalo sa tak. Viem, že teraz mi už nič iného nezostáva len sa s tým zmieriť, zvyknúť si na to slovo mŕtvy s pomaly zabúdať. Nie, na Janka nikdy nezabudnem.“

Z listu Oľgy Durdiakovej Jozefovi Nálepkovi : „List bôľu Janinkovi, žaloba na tých, ktorí zničili jeho život v najintenzívnejšom čase práce a boja a výkrik či bolestný vzdych k Bohu, že ani on cez dlhoročné moje vrúcne prosby a sebazapierania nesplnil moje túžby a nezachránil nám ho ani tak, aby aspoň po namáhavej práci, veľkom utrpení a obetovaní vlastného ja za veľké ideály celého ľudstva. Mohol snívať svoj krásny posledný sen v tme rodnej zeme.“

Ján Nálepka bol veľmi rozhľadeným a všestranným človekom. Snažil sa rozvíjať všetky stránky svojej osobnosti. Veľavravné sú aj jeho slová, ktoré si zapísal počas svojho štúdia na učiteľskom ústave do svojho denníka na konci 3. ročníka: „Škoda sa s tým zaoberať. Mám trojku a koniec. Písať budem ďalej, aj keď sa na hlavu postavia.“ ..“Nedám sa, keď starí nedávajú pozor budeme my mladí strážiť. Nebudem zbabelcom, abych utekal z poľa bitky. Vydržím v boji trebaže, to bude mať zlé následky. Mne je slovenčina nad hmotné radovánky. Som materialistom, ale cit k vlasti mi to nedovoľuje, abych v tom prípade jednal materialisticky.“

Tú trojku vyfasoval z mravov za publikovanie do jedného politického časopisu a za prednášanie po blízkych dedinách. Tieto jeho niekoľké vety dokonale vystihujú jeho osobnosť. Bol húževnatý a nekompromisný k sebe samotnému a to čo považoval za správne a spravodlivé, obhajoval nehľadiac na problémy a príkoria, ktoré mu zato spôsobovali jeho neprajníci.

Foto: Martin Baran